V utorok 3.9. poobede sme s Marekom Kočvarom vyrazili do Dolomitov. Nad ránom prichádzame na parkovisko pod Čimy. Čakali nás dva pekné slnečné dni, hneď ráno vyrážame do steny, vybrali sme si 320 metrovú cestu „Egger“ (VI+) na Cimu Piccolu. Z počiatku sme boli trochu sklamaní z kvality skaly, ale potom čo sme zistili že sme zle nastúpili sme sa vrátili pod nástup našej cesty, zúfalstvo vystriedala radosť, pekné, vyvážené a riadne vzdušné lezenie, dávame to team os.

Na tento víkend sa mi vôbec nedarilo nájsť chatu, takže keď mi odpísali zo Zamky, veľmi som sa potešil. Lebo to znamenalo, že si konečne vyleziem Puškášovu cestu na Lomničák, na ktorú som si brúsil zuby hneď od začiatku, čo som začal liezť v tatrách. Na nedeľu som vybral  Stanislawskeho cestu na Lomničák.

Za letným výjazdom sa dá ísť na rôzne miesta. Vysoko do hôr, blízko k moru, ďaleko na sever… alebo ďaleko na juh. Pohorie Cederberg v Juhoafrickej republike je už nejaký ten čas mekkou bouldristov a tento rok konečne nastal čas, aby som sa do Rocklands, jednej z najznámejších bouldrových oblastí sveta, pozrel aj ja.

 Pekné počasie a teplo dá zabrať na nástup pod juhovýchodnú stenu Lomničáku.Táto stena ma okolo 700 metrov. Leziem Motykovu cestu. Celkom pekné lezenie, občas až moc mokré. Ešte nejaké to foto a konečne vrchol.

Žabí kôň je pozoruhodný tatranský vrchol, kde jeho tvar a ostrý exponovaný hrebeň tiahne od Žabieho sedla až po vrchol štítu. Lezenie nie moc ťažké, ale je to kus pekného lezenia. Pod nástup prídem riadne  zmrznnutý, počasie nič moc. Do sedla je ľahké lezenie, ale všetko je mokré. Zo Žabieho sedla treba zlaniť, kde sú už Poliaci a využívam ich zlaňák. Potom už len pekné lezenie a vršok a cesta domov.