V živote bývajú obdobia aktivity a sily, a aj obdobia útlmu a nedostatku energie. Presne takým bolo pre mňa obdobie od minulého leta. Kombinácia zdravotných problémov fyzického aj mentálneho charakteru spolu so zmenou práce, ktorá bola časovo aj energeticky hodne náročná, znamenala, že som pomerne dlho nemohol, resp. nevládal vo väčšej miere trénovať ani chodiť na skaly. Bol to hodne náročný a v mnohých ohľadom temný rok. No po ťažkom rozhodnutí nepokračovať v učení a vďaka pravidelnej práci na svojom zdraví, najmä na jeho mentálnej časti, sa počas tohto leta konečne začalo rozvidnievať. Čitateľ odpustí tento krátky sentiment, predsa len som v období oslavy 30-ky a trochu reflexie a sentimentality snáď neuškodí. A teraz k tomu, čo sa od leta podarilo. 

Mať projekt priamo za domom je paráda. Človek tam môže ísť kedy chce, skúšať koľko chce, a čochvíľa to padne. Či? 

Projekt Metropolitan, ktorý až do minulého roka ležal ladom v lesoch na bratislavskou Račou a Vajnormi, je príkladom toho, že aj keď je projekt blízko od parkoviska aj zastávky električky, prelez nemusí prísť aj viac ako dekádu. Od jeho objavenia sa pri jeho pokusovaní vystriedalo viacero silných borcov, no projekt dlho odolával. Je to najmä kvôli veľmi špecifickému lezeniu cez malé, ostré, žulové lišty a kompresiu okolo hrany, ktorá preverí dobre rozťahané bedrá. Okrem toho je okno na skúšanie väčšinou otvorené najmä v zime – na jar´aj na jeseň je na takýto štýl bouldra dosť teplo, nehovoriac o dusnom a horúcom lete v hlavnom meste. 

Projekt Metropolitan je lokálna bratislavská legenda. Bol som na ňom ešte kedysi dávno, počas jedného horúceho leta, kedy bola absolútna anti-podmienka na tento typ bouldra. Posledné roky som sa na tomto skvostnom žulovom balvane ukrytom v lesoch nad vinohradmi na konci Rače sporadicky ukázal, no nikdy som doňho neinvestoval dlhodobo. Až túto zimu.

V polke novembra, deň pred mojimi narodeninami, sa mi podarilo vyliezť môj zatiaľ najdlhší projekt a najťažší boulder – Barry White 8B v mojej obľúbenej oblasti v Rakúsku.

Začal som ho skúšať ešte vo februári 2022 po jednodňovom preleze jeho pravej nástupovej varianty Mandela 8A+. Celkom rýchlo sa mi podarilo urobiť všetky kroky a myslel som si, že do pár návštev bude vymaľované. Ako som sa len vtedy mýlil.

Je tomu už nejaký ten čas, odkedy sme sa spoločne s Mišom Grzybom, Kubom Vlčekom a Marekom Gašpierikom vydali na grantový výjazd do Magic Woodu. Tak ako minulý rok, mali sme pomerne veľké plány, no tentokrát okolnosti nehrali veľmi v náš prospech. Do Magicu sme síce prišli dobre naladení, mňa však hneď zo začiatku zbrzdilo zranenie ramena a neskôr chrbta, takže prvú polovicu výjazdu som viac strávil na masážnom valci než na skale a všade ma sprevádzala vôňa analgetickej masti.

Od 2. do 16. apríla sme sa vo veľkej, no pomerne často meniacej sa reprezentačnej zostave, vybrali poriadne sa rozliezť do jediného a jedinečného Fontáča. Z klubu som sa nahlásil ako zástupca len ja, v silnej zostave boli ale aj také mená ako Dávid „Zavaky“ Závacký ako náš reprezentačný otec-vedúci, Pišta Bednár, Vilo Ferčák, Vanda a Lujza Michalkové, Kubo Vlček a viacerí ďalší.

Ešte pár rokov dozadu som bol toho názoru, že zimný bouldering je buď pre veľkých fajnšmekrov alebo trochu bláznov. Teraz si vravím, že som sa skôr iba bál ho vyskúšať. Má to čo dočinenia s kožou, ktorá je v zimnom chlade suchá a drží, čo pre mňa ako potivého lezca s kožou bábätka príde veľmi vhod, trenie na skale je takisto výborné a aj to zohrievanie lezečiek pod pérovkou, chlípanie čajú a odbiehanie od variča či ohňa na pár minút pokusovania má svoje nezameniteľné čaro.