Na tento víkend sa mi vôbec nedarilo nájsť chatu, takže keď mi odpísali zo Zamky, veľmi som sa potešil. Lebo to znamenalo, že si konečne vyleziem Puškášovu cestu na Lomničák, na ktorú som si brúsil zuby hneď od začiatku, čo som začal liezť v tatrách. Na nedeľu som vybral Stanislawskeho cestu na Lomničák.
Po zúfalom hľadaní spolujazdy sa mi v štvrtok podarilo jednu nájsť o 17:00 z Brna. V piatok sme nakoniec vyrazili z Brna o 18:00 a ja som dúfal, že stihnem poslednú šalinu do Smokovca. Stihol som ju ešte aj s 15 min rezervou.
Jožo mi zatiaľ na Zamke ubránil posteľ pred agresívnym podnapitým ceperom. Akosi na týchto ceperov máme smolu, predtým sa nám to stalo na Chate pod rysmi. Takýmto ľuďom by mali dať zákaz vstupu na hory.
Cestou na chatu to vyzerá, že celkom dosť pršalo, čo Jožo na mieste potvrdzuje. Ráno vstávame 06:30, rýchle raňajky, zapisujem nás do knihy výstupov. Kniha výstupov? Už asi nie je v móde, lebo posledný zápis je môj vlastný zo zimy, keď sme liezli Veverkáč.
Odbočujeme z chodníka smerom do Filmárskeho žľabu a je tu celkom mokro. A keď vchádzame do Téryho kuloáru, ktorý je kompletne mokrý; vravím si, že asi nebudeme mať ideálne podmienky na lezenie. Z pod nástupu vidíme dvojicu ako lezie Hokejku, tak si vravím že to nakoniec bude ok. Našou cestou tečie potôčik. Som strašne rád, že dnes leziem s Jožom, ktorého ani nenapadlo to otočiť. Dokonca sa rozhodol natiahnuť prvú dĺžku, nakoniec sme prvé dve dĺžky spojili dohromady. Až keď do nej vliezol, začal trochu nadávať, že mu tečie voda do rukávov a že sa mu tam príliš nepáči. Po dolezení nám táto trojková dĺžka pripadala rovnako ťažká ako najťažšia dĺžka cesty. Ďalšie dĺžky boli v lepšom stave, boli iba mokré; až posledná za komínom bola suchá. Aj napriek tomu, že cesta bola mokrá, lezenie sme si užívali; až na pár miest (napr. keď sa mi zasekol batoh v komíne). Na vrchole Lomničáku sme si užili parádne výhľady a začali zostupovať dolu. Zastavili sme u pána Kulangu na pivo, ten nám ho nechcel predať, vraj mám 20min prestávku. Tak čakame… pán sa s niekým rozpráva a je to priateľský rozhovor. Ideme na druhý pokus, jeho kamarát ho obmäkčil a pivo nám predal; a veru dobré bolo:-)
V nedeľu Jozef musí byť už o 16:00 v Smokovci, tak sa bojíme že keby sme liezli Stanislawskeho, môžeme sa tam zamotať a nestihne to. Takže meníme plány a ideme na Žltú stenu Korosadowicza. Večer trochu preberáme metodikou, mali by sme spolu liezť častejšie, až sa dokážeme trochu zohrať.
Ráno sa dostávame pod nástup rýchlo. Cestu bez problémov nachádzame. V ceste sa potom trochu strácam; mal som si vytlačiť okrem schematického nákresu aj foto nákres, na šťastie ho mám v telefóne. Cesta je pekná, hlavne traverz platňou, ale je tam veľa obrovských lokrov, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako kompaktná skala. Hlavne loker typu chladnička bol nepríjemný – dotknem sa ho a balvan veľkosti chladničky sa zatrasie. Aspoň že jeho obliezanie bolo technicky veľmi pekné.
Chvíľu si užívame vrchol s parádnym výhľadom na Terynku. Pri zostupe sme sa nechali zlákať jedným nie príliš dobrým zlaňákom, takže namiesto toho, aby sme pekne zišli zostupovkou, zlaňujeme. V suti stretávame turistku, ktorá netrafila značku na Priečne sedlo. Tak ju odprevádzame na chodník. Na chodníku sa lúčim s Jozefom (ja mám odvoz z Popradu až o 18:00), a pokračujem na Zbojníčku, odtiaľ ešte späť na Zamku, lebo som si tam odložil nejaké veci a celý deň sa teším na ich ovocné gule. Cestou do Popradu som usúdil, že potrebujem mäso a tak som si v reštaurácii Marco objednal výborný rezeň. Keďže som sa už dva dni neumýval, využil som aj WC v reštaurácii. Keď som vychádzal z WC umytý, prezlečený a s uterákom v rukách; čašníčku som zjavne vyviedol trochu z miery – asi dlho nevidela takého šikovného chlapa ako som ja 🙂
O 18:00 nastupujem do auta a snažím sa využiť čas na písanie tohto článku. V Kraľovanoch vodič zastavuje, že mu je zle, tak preberám šoférovanie. Našťastie po dvoch hodinách je mu lepšie a vracia sa za volant. Do Brna sme prišli bez ďalších komplikácií.
Pavol Španihel