Archív kategorií: Lezenie

Športové akcie

Paklenica

Tento rok sme sa rozhodli ísť začiatkom augusta do Paklenica. Vzhľadom na to, že deti sú už veľké, chceli sme spojiť príjemné s užitočným. Ani som nemyslel, že sa toľko bude liezť. Celé to začalo kúpou vstupu do skál a jasné že trojdňový bol najvýhodnejší. Pokračovať na Paklenica

Prach a opatrnosť

Maďasi Tomáš Buček a Aďo Capko preliezli cestu Prach 9 na Hornej Gotike vo Veľkom Maníne. Tomáš v ten istý deň pridal aj predĺženie Prachová opatrnosť za 9+. Jedná sa o logické spojenie ciest Prach a Maximálna opatrnosť.  Toto štyridsať metrové spojenie preliezol ako prvý Peter Macúš v roku 2011.

 

Vysnívané Dolomity

Na každý väčší výjazd do zahraničných hôr treba čas a peniaze. S Ivanou sme mali oboje, tak sme sa pobalili a vyrazili plniť si svoje sny.

Civetta, môj dlhodobý sen, odkedy som ju videla. Preto prvá stanica po 12 hodinovej jazde je v kempe „Civetta“. Chcela som ísť aspoň normálkou hore, ale usúdila som, že by to bol zbytočný záhul a počasie je stabilne búrkové. Vyviezli sme sa lanovkou, potom na chatu Coldai asi 45 minút ďaleko. Od chaty cez malé sedlo k jazeru Coldai a odtiaľ už vedie chodník popod celý masív Civetty. Pri jazere bolo rušno a keď sme videli pár odvážlivcov ako sa čvachtajú vo vode, osviežili sme sa aj my.

Lezenie v tomto masíve som nakoniec vzdala, stačilo mi, že som sa oboznámila so stenou. Presunuli sme sa spod kráľovnu Dolomitov pod reálnejšie steny. Tou bola Gusela zo sedla Giau.

 

Pekná ľahká klasika. Úvodné dĺžky trochu do kopca, ale púšťa. Na klasiku trošku náročná orientácia, čo ma trochu spomaľuje, ale skala je pevná a dĺžky sa rýchlo míňajú. Záver trochu blúdim, kľučkujem sprava doľava a zase naspäť. Potom som sa vykašlala na topo a liezla som intuitívne trojkovým terénom. A ľaľa, som na vrcholovom hrebeni. Na vrchole nás fascinuje chata akoby na stračej nôžke na vedľajšej veži. Zostup je pohodlný choďák s jednou 50 metrovou feratou. Každodenná búrka si už pýta slovo, ale máme šťastie ide mimo nás.

Ako ďalšiu stenu sme si vybrali piramídu na Cima Bois. S Jožom sme tu raz netrafili jednu cestu, ktorá bola tento krát  obsadená. Ideme teda o niečo ľahšiu cestu. Aj v tejto bola jedna dvojka, ale boli už v tretej dĺžke. Stena bola z veľkej časti rozbitá, z čoho sme boli trochu nervózne, keďže nie sme v stene sami. Po druhej dĺžke dobieham dievčinu, čo ma teší, možno sa mi podarí ich predbehnúť. Dobehla som prvolezca v štvrtej dĺžke, ale nepustili nás, napriek tomu, že som dievčine pomohla vytĺcť skobu. Drzo teda chlapa predbieham, ktorý štanduje po 20 metroch. Paráda sme pred nimi. Opäť mierna dezorientácia v stene, opäť sa spolieham na svoj inštinkt. Ešte dve dĺžky a sme hore.

Doprajeme si chvíľku odpočinok a zase nám zhasínajú. Búrka opäť rachotí z každej strany. Okrem pár krúp nás búrka znovu šetrí. Máme to len šťastie.

Po dvoch vydarených lezeckých dňoch sa presúvame pod Tre Cime splniť ďalší Ivanin sen.

Kemp pod Tre Cime je malý a bez jediného rovného miesta. Odchádzame vyššie na neoficiálny kemp pri reštike. Sme na nádhernom mieste obklopené horami, čo viac si želať. Otvárame fľašku talianskeho vína a nasávame dolomitskú atmosféru, kým nezačne tradične liať.

Ďalší deň je rest day, prechádzame sa pod Tre Cime, konkrétne pod Cimu Frida. Je to možný cieľ. Dnes tam je jedna dvojka, ich postup je ale zarazujúco pomalý. Buď sú to motáci, alebo to nebude také jednoduché. Ivana už preventívne stresuje, mne sa línia celkom páči, malo by to ísť.

Večer pred náročnejším výstupom je vždy nekonečný. Ráno je chladné a mne sa vôbec nechce vstávať, pol hodina ma ešte nezabije. Aj tak večne čakám na Ivu. Nemám chuť nič zjesť, tak zalejem hlad iba kávou. Už o siedmej ráno je hic. Doteraz nás búrka obchádzala, dúfam, že dnes si nevyberie svoju daň. Nástup je jasný, včera som bola až pod stenou. Zhadzujem veci a začínam sa sústreďovať na výstup. O rýchlosti sa naozaj nedá hovoriť. Už prvá dĺžka za 5+ dáva najavo, že zadarmo to dnes nebude. Ivana takmer rezignuje, mám čo robiť, aby som ju povzbudila. I keď sa zdá línia jasná, hľadám a hľadám. Všade naokolo je skala zlá. Čo dĺžka, to hodina. Je to pomalé, ale rýchlejšie to asi nepôjde.

Kľúčová dĺžka, nádherný kúto-komín, ktorý sa dvihne do kopca. Nepríjemný visiaci štand na skalných hodinách.  Ešte pár metrov do kopca a zdá sa, že „zde problémy končí“. Ale opäť hľadám štand, začínam byť unavená, slnko sa dávno skrylo a dvíha sa vietor. Ďalšia dĺžka podľa sprievodcu má byť veľmi pekná. Skutočne leziem po pevnej skale špárami a ou ou, končí previsom. Je mi jasné, že tu Iva bude fňukať (vyšplhala po lane). Posledná dĺžka na zostupovú rampu bola nepríjemná. Pomedzi bloky s kopou voľných kameňov. Jeden si Ivana pustila rovno na hlavu. Sme na rampe, tu končíme. Je veľa hodín, a na vrchol nevedie pekná skala. Zostup bol pomaly náročnejší ako výstup. Zostupová rampa bola skôr nepríjemná dosť strmá sutinová lávka. Mužíkov doslova hľadáme, chvíľu po suti, chvíľu zlanujeme. Aj zostup je zúfalo pomalý, už počujeme hrmieť, búrka sa blíži. Snažíme sa nevnímať okolitý rachot, sústreďujeme sa vždy na nasledujúci meter za metrom. Prichádzame na ďalší zlaňák, kde zostup po rampe konečne končí a na dva zlaňáky stojíme opäť na zemi. Sme zachránené. Obloha zmodrala, búrka sa opäť vyzúrila v inej doline. Tam hore ma nás niekto rád.

Čo dodať na záver. Ako skonštatovala Ivana, aj by si zvykla na takýto život. Neustály presun, varenie na kolene, sprcha v kempe alebo v potoku. Dokonca odmietla piť pivo a presedlala na víno. Zistila, že nebude za tú ich srajdu platiť 6 éčiek, keď za to môže mať mezo litro vino bianko :o))).

Výstupy:
5.8. 2018
Gusela, „Dallago“, 5, OS
Poznámka: 9- dĺžková cesta s variantom za 5+

6.8. 2018
Piramide di Cima Bois, „Alpini“, 5-, OS
Poznámka: 9- dĺžková cesta

8.8. 2018
Punta di Frida, „Via del Vecchio Zaccaria“, 5+, OS

Poznámka: 7 dĺžok, nedolezené dve dĺžky na vrchol, subj. 6

Spolulezkyňa: Ivana Ďurišová


Peťa Brožáková

Akademické majstrovstvá

Ešte v júni, 20.-23.6., sa v Bratislave konali Akademické majstrovstvá sveta v lezení. Popri všetkých ostatných majstrovstvách, šampionátoch, svetových pohároch atď. je ťažké vyznať sa, čo je čo, a tak v skratke predstavím. Akademické majstrovstvá sveta organizuje Svetová federácia olympijského športu (FISU) a konajú sa každé dva roky. Športové lezenie je jednou z najmladších disciplín, okrem neho má svoje majstrovstvá 33 ďalších športov, a tento rok sa konali len druhé majstrovstvá v histórii (prvé boli v roku 2016 v Šanghaji). Reprezentantov sme mali troch – Roba Lubyho z Banskej Bystrice, Kuba Švuba takisto z Banskej Bystrice, tretím som bol ja, Aďo Capko z Považskej.

Súťažili sme v troch disciplínach: lead – obtiažnosť, speed – rýchlosť a bouldering. Len na okraj spomeniem, že to nie je podmienkou, niektoré tímy mali svojich špecialistov, ktorí súťažili len v jednej disciplíne, napr. USA alebo Česko. O stavanie ciest na lano a boulder sa postarali certifikovaní stavači IFSC (International Federation of Sport Climbing), medzi nimi napr. aj Čech Jan Zbranek, o kvalitné a nezvyčajné cesty a bouldre bolo teda postarané.

Ako prvé nás čakalo lano. Kvalifikácia prebiehala celý deň a liezli sme dve cesty, nechýbala v nich kopa krabíc, štruktúr, oblín, v jednej dokonca obojručný skok. Mne sa aj vďaka nervozite a roztraseným kolenám nedarilo, v ťažšej z ciest mi hneď pri tretej expreske ušla rozklepaná noha a s výkrikom nehanebného slova som letel k zemi. Nakoniec to stačilo na 44. miesto.

Druhý deň nás čakal bouldering, najprv sme si však museli počkať v izolácii pekných pár hodín, ja s Kubom niečo málo cez štyri. Za povzbudzovania divákov sme na pódiu pred Euroveou dobýjali päť kvalifikačných bouldrov, v ktorých stavači opäť nechali kreativitu vystreliť do nebeských výšin. Liezli sme komínom opretí o obrovskú pologuľu, plácali sme obliny a skákali v previsoch, ba aj v kolmičke sa nám ušiel krásny koordinačný skok. S krvavými prstami, ožgretým kolenom, jedným topom a troma zónami sa mi ušlo 47. Miesto.

Poslednou disciplínou, ktorá nás čakala, bol speed. Jediný, kto s ním mal v minulosti skúsenosť bol Kubo, aj to za dávnych čias detského pretekania a tak sme v podstate nastúpili do neznáma. Po dvoch nácvičných kolách nasledovali dva ostré pokusy a mne sa podarilo splniť si cieľ, zaliezť pod 20 sekúnd. V dnešnej dobe je to skôr pod-štandard, ale nevadí, s časom 17.64 som konzistentne “vybehal” 47. miesto.

Pretekom však nebol koniec, z každej disciplíny nasledovalo finále, ktoré bolo divácky bombové, dramatické a na svetovej úrovni. O jeho priebehu, výsledkoch a pohľadoch chalanov a organizátorov sa dočítate v najnovšom Horolezcovi, ktorý vyjde niekedy na jeseň.

Nedá mi nespomenúť ešte dve veci. Tou prvou je, že moje výsledky neboli ktovieaké, priemer zvyšovali chalani, v bouldri, na lane aj v rýchlosti skončili podstatne lepšie (ako presne bude opäť v Horolezcovi), napriek tomu sme však boli celkom zohratý tím. Ja som si z pretekov odniesol cenné skúsenosti, zopár nových známostí a hlavne parádne spomienky. Druhou je to, že okrem mňa sme ako HK Manín mali ešte jedného, menej nápadného reprezentanta. Bol ním Kvaso, ktorý pomáhal robiť rozhodcu, nahadzovať výsledky a organizovať, čo bolo treba. Za to patrí jemu, ale aj celému organizačnému tímu veľký vďaka.

Aďo Capko

Frankenjura

Konečne aj mne sa podarilo navštíviť Frankenjuru, dosť špecifickú oblasť v Nemecku. Keď sme prichádzali pod prvú stienku, z diaľky mi pripomínala naše malé stienky v Domaniži alebo Prečíne. Z blízka to však už vyzeralo inak. Perfektné deravé vápno super kvality. Úplne iné, s akým som sa zatiaľ stretol. Typické lezenie je tu samozrejme po dierkach, často jednoprstových v previse. Bolo hneď jasné, v čom je sila miestnych borcov a v čom naša slabina.

Pokračovať na Frankenjura

Májové polezeníčko na Zbojníčke

Tentoraz sme sa vybrali na Zbojníčku. Predpoveď počasia nevyzerala moc ideálne, ale po lepšom zhodnotení to nevyzeralo vôbec zle. V piatok sme prišli na chatu, kde nás čakalo prekvapenie – pôvodne vybookovana chata bola prázdna. Dali sme si večeru a na ráno sme si nechali pripraviť balíčky, aby sme mohli skoro ráno vyraziť liezť, aby sme nezmokli. Pokračovať na Májové polezeníčko na Zbojníčke