Dňa 24.3.2026 sme s Mirom Ďurovcom išli do Tatier s cieľom vyliezť cestu Jílek – Sláma (IV-V, 600 m, Gerlachovská veža) východná stena. Začínali sme ráno okolo šiestej v Tatranskej Polianke. V stene sme strávili asi 8 hodín, ale to aj kvôli 15 cm prašanu, väčšinu špár na istenia sme si museli najskôr vyhrabať. V ceste sme našli až jednu skobu s krúžkom. Počasie nám moc neprialo, celý deň posnežovalo a bola pomerne zima. Cesta mala logickú líniu. Na vrchol Gerlachu sme vyliezli okolo šiestej, dali povinné selfie a už nás čakal len zostup s čelovkami. Túra mala celkom 23 km, prevýšenie cez 1800 m a trvanie „car-to-car“ 16 hodín.

Na prelome februára a marca sa konalo sústredenie Komisie alpinizmu SHS JAMES, ktoré je už tradične v tomto období venované boulderingu. Tento rok náš klub reprezentovali Tomáš a Filip Bučekovci a ja (Aďo Capko). Sústredenie malo tentokrát netradičnú destináciu – prvýkrát nebolo dejiskom Švajčiarsko ani Francúzsko, ale španielsky Albarracín. 

Pokiaľ nebouldrujete, táto oblasť vám asi veľa nepovie, no pre bouldristov idu o jednu z najvyhľadávanejších európskych lokalít. Albarracín preslávil kvalitný, červený pieskovec, ktorý môže smelo konkurovať aj Fontainebleau. Scenéria malebného historického mesta, z ktorého hradieb je vidno kaňon a náhornú plošinu s lezeckou oblasťou je totálne ikonická a aj samotné lezenie je naozaj parádne, čo do kvality aj kvantity. 

Prvé dva februárové týždne som strávil na výjazde v Alpách s Wadimom Jablonskim. Nakoľko počasie a podmienky neumožňovali nič väčšie a údernejšie, venovali sme sa hlavne lezeniu ľadov, na ktoré je v Tirolsku teraz celkom dobrá sezóna. Takžež sme si vybehli na skialpy na niektoré z najvyšších kopčekov v regióne. Na viacerých podujatiach sa k nám pridali aj kamoši Marek a Veronika. 

V pondelok sme sa vybrali s Ivanom Janoškom, troška poliezť ľady. V pláne bolo ísť do Slovenského raja, ale cestou voláme na horskú službu, kde povedali, že ľady sú už zlé a my na poslednú chvíľu meníme cieľ a odbočujeme do Tatier. Tu sme si vybrali na rozlezenie Šašov ľad, ktorý má 110m a nachádza sa v Kráľovskom žľabe. Info sme mali, že je neleziteľný, ale podmienky sa zlepšili a ľad bol výborný. Potom sme ešte vyliezli ľad v záhradkách, kde sme len tak tak predbehli skupinu Poliakov, ktorí sú poslednú dobu všade v Tatrách v hojnom počte.

V pondelok 26. 1. sa mi konečne podarilo nájsť si čas na lezenie a som rád, že sa Miro Ďurovec obetoval a zobral ma opäť okúsiť zimné radovánky v ľade.

Náš plán bol ísť smerom na Sliezsky dom a tam sa rozhodnúť podľa aktuálnej situácie. Po príchode nám bolo jasné, že Sopeľ je obsadený – pohľad na osem „horskáčov“ hovoril sám za seba. Keďže čakanie v rade na ľade nepatrí medzi najobľúbenejšie zimné aktivity, naša voľba padla na Orolína.

V pondelok 19.01. sme vybehli s Marošom Bogom pozrieť do Tatier. Za cieľ sme zvolili cestu Hurtík – Kulhavý vo východnej stene Rysov. Obtiažnosť cesty je okolo W3, lezenie len v ľade a strmom snehu. Cesta vedie vo výraznom žľabe vo východnej stene a po troch dĺžkach odbočuje vhĺbením do prava, cez viacero ľadových prahov a vylieza sa priamo na vrchol Rysov. V nástupovom ľade riadne sypal sneh z celej steny, ale nejako naslepo sme to preplávali. Do cesty sme nastupovali až okolo 13.00 h, kvôli prešlapávaniu, takže na vrchol sme doliezali s prvou tmou. Nastupovali sme zo Štrbského plesa a celá cesta aj s nástupom je celkom dlhá, ale rozhodne stojí za prelezenie.

Náš zimný lezecký výjazd nakoniec smerovala do Grécka, konkrétne do
mestečka Leonidio na Peloponéze. Táto oblasť sa v posledných rokoch
stala vyhľadávaným cieľom lezcov nie len z Európy a my sme sa s Martinom Kalasom vybrali preveriť jej povesť na vlastnej koži.

Kúpanie v mori
Základňu sme si vytvorili v malebnom mestečku Poulithra vedľa Leonidia. Ubytovanie priamo pri mori malo svoje neopakovateľné čaro – ranná káva s výhľadom na hladinu a večerný relax po náročnom dni na skalách v sprievode šumu vĺn boli presne tým, čo sme potrebovali na regeneráciu.

Vianočné sviatky a Silvester som sa rozhodol stráviť v Chamonix. Spolu s Ančou Šebestíkovou sme chceli spojiť lezenie v masíve Mont Blancu s následným zletom do doliny.

Keďže nikto z nás ešte nemal skúsenosť s lezením s padákom ani s letom vo vysokohorskom prostredí, vybrali sme si technicky nenáročnú cestu – Jäger Couloir na Mont Blanc du Tacul. Ide o klasický snehový kuloár s dvoma ľadovými prahmi do 70°.