V živote bývajú obdobia aktivity a sily, a aj obdobia útlmu a nedostatku energie. Presne takým bolo pre mňa obdobie od minulého leta. Kombinácia zdravotných problémov fyzického aj mentálneho charakteru spolu so zmenou práce, ktorá bola časovo aj energeticky hodne náročná, znamenala, že som pomerne dlho nemohol, resp. nevládal vo väčšej miere trénovať ani chodiť na skaly. Bol to hodne náročný a v mnohých ohľadom temný rok. No po ťažkom rozhodnutí nepokračovať v učení a vďaka pravidelnej práci na svojom zdraví, najmä na jeho mentálnej časti, sa počas tohto leta konečne začalo rozvidnievať. Čitateľ odpustí tento krátky sentiment, predsa len som v období oslavy 30-ky a trochu reflexie a sentimentality snáď neuškodí. A teraz k tomu, čo sa od leta podarilo. 

Moravský kras

Návrat k ťažším bouldrom som započal v tohto roku mimoriadne populárnej oblasti Moravského krasu, konkrétne v jeho časti nazývanej Sloup. Kras je v bouldrových kruhoch známy ako oblasť s „najväčšou koncentráciou ťažkých bouldrov na malej ploche na svete“, čo sa dá pripísať tomu, že Adam potreboval vybehnúť niekam na skaly, keď býval v Brne. Preto si v nástupoch ciest v Sloupe či na Holštejne porobil bouldrové ihrisko s kopou bouldrov nad 8A, pričom najťažšie sa pohybujú až do obtiažnosti 8C+ (potenciálne aj 9A). Samotný sektor Sloup je vlastne skalná stena pri vchode do Sloupsko-šošůvské jaskyne. To okrem iného znamená, že aj v letných horúčavách tu vie byť veľmi príjemne, preto je aj počas leta asi najlepšou lokalitou na bouldre v širokom okolí. Zároveň ale priamo pod stenou zvykne počas daždivejších období tiecť potok, po ktorom je za normálnych, suchých podmienok vidno len koryto a nanosené kamene. Keď však poriadne naprší, vody z okolia sa vďaka krasovému vápencovému prostrediu nakumuluje práve tu a vie sa veru nazbierať v poriadne veľkých množstvách. Boli sme toho svedkami aj počas mojej prvej návštevy ešte v auguste. 

Keď sme došli, pod niektorými z bouldrov tiekla riečka a boli tak skôr deep water solo. Neuvedomili sme si, že týždeň predtým dosť pršalo a vode chvíľku trvalo, kým sa nazbierala. Pod ďalšími síce voda nebola, zato nástupy, ktoré pôvodne boli aspoň vo výške bedier, prípadne až ramien, sme mali zrazu pri členkoch. V septembri 2024 sa totižto oblasťou prehnala veľka voda, ktorá zaplavila aj okolité turistické atrakcie a viaceré bouldre boli z veľkej časti pod hladinou. Jej následky bolo badať dodnes. Nuž, aspoň ich dobre umylo. To však zároveň znamenalo, že sme si museli napr. nástup do Hypochondra 8A najprv odkopať, aby sme ho vedeli začať, pretože od septembra 2024 sa na to nikto neodhodlal. A keďže som so sebou nemal lopatku, ktorú zvyčajne nosím, kopali sme starým kusom tvrdeného plastu, vďaka čomu sme sa parádne celotelovo zahriali. 

Toľko „příhody z natáčení“, teraz k tomu, čo sa podarilo. Nemal som predstavu, aká môže byť po dlhej prestávke forma a snažil som sa očakávania ako-tak krotiť, aby som nebol sklamaný. V kútiku duše som ale dúfam, že sila, ktorá by podľa zákonitostí tréningu mala odchádzať pomalšie ako vytrvalosť, ma naozaj neopustila, alebo aspoň nie úplne. To sa mi v Hypochodrovi aj potrvdilo, keďže sa mi ho na prvú návštevu podarilo „vyliezť“. V úvodzovkách preto, lebo sme si s Cyrom až neskôr uvedomili, že z madla, kde sme končili, je ešte pár ľahkých krokov do ďalšej police, kde sa boulder v skutočnosti končí. Nuž, pravidlá sú pravidlá, a aj keď sa to môže zdať trochu pritiahnuté za vlasy, na ďalšiu návštevu som do toho šiel znova, aby som Hypochondra vyliezol tak, ako sa má. Aj to je špecifikum Krasu – všetky bouldre tu končia v určenom chyte. Teda, jedine že by ste chceli doliezať cestou s lanou, čo môže byť dobrý tréning, ale my sme to v pláne nemali, okrem toho aj preto, že sme so sebou žiadne lano nemali. Bouldering v Krase nie je scénický ako v Alpách ani neposkytuje dychberúcu kvantitu ako v Rocklands či Fontainebleau, ale má naozaj niečo do seba. Svoje by mohol rozprávať aj Filip Buček, ktorý tu vyliezol svoje prvé 8B Sviní mor. S partiou sme sa sem ešte niekoľkokrát počas leta vrátili a mne sa podarili ešte dva dobré prelezy – Shaman 8A Flash (moje druhá 8A týmto štýlom) a Lámač dívčích srdcí 8A+. 

Merkenstein

Keď sa trochu ochladilo, presedlali sme z Moravského krasu do južnejšej lokality v rakúskom Merkensteine. Staršia „old school“ oblasť ponúka bouldre v nie zrovna najpríjemnejšom materiáli pre bouldering – vápencová brekcia s kamienkami nápadne pripomínajúca Prečín či časom zabudnuté Alešove Bašty – zato však prekvapí koncentráciou pekných a ťažkých bouldrov do 8B+. Keď som Merkenstien prvý raz uvidel, povedal som si, že takýchto mini-oblastičiek musí určite aj u nás na Považí niekoľko byť a len čakajú, kým sa im niekto dostatočne zapálený trošku povenuje. 

V Merkensteine sme sa koncentrovali hlavne pod jedným previsom s ikonickým bouldrom Jabberwocky 8A+ a jeho nástupom zo sedu Jabberwocky SD 8B. Okrem nich sa v ňom nachádza ešte varianta Stiegerwocky 8A+, starší boulder Stiegergasse 8b 7C pomenovaný podľa viedenskej adresy miestneho developera Romana Patlika, Sidewinder 8A a zopár ďalších prepojení. Logické bolo začať práve linkou Jabberowocky 8A+, aby bol priestor pre skúšanie verzie zo sedu. Bol som veľmi prekvapený a spokojný, že sa to podarilo hneď prvou návštevou a na ďalšiu, nočnú session sa mi podarilo vyliezť Sidewinder 8A, ktorý zas obsahuje rovnaká nástup ako Jabberwocky SD. Celá linka teda bola odomknutá.

Kým pri prvej návšteve sme pod previsom boli siedmi, pri tretej už som prišiel len ja s Cyrom (Mojmír Kandrík). Cyro mal projekt jasný, Jabberywocky SD 8B skúšal už od minulej jesene, a ja som mal podobné úmysly. Dúfal som, že by to mohlo vyjsť, no stále som mal v hlave to, ako dlho som bol mimo ťažkého lezenia a logicky mi nesedelo, že by som sa mal tak skoro po návrate rovno obuť do 8B. Logika-nelogika, boulder tam bol a bolo ho treba skúsiť. 

V ten deň sa stalo niečo, čo som na skalách snáď ešte nezažil. Spolu s Cyrom sme sa rozliezli, poskúšali si kroky, pripomenuli si sekvencie a doladili zvyšné detaily, ktorými sme si neboli istí. Prvý pokus sme obaja mali solídny, no skončil v najťažšom. Keď som Cyra pozoroval pri druhom pokuse a videl som, ako hladko prešiel cez ťažkú pasáž a aj v kroku, v ktorom doteraz padal vyzerá solídne, bol som presvedčený, že práve sledujem prelez. Aj sa tak stalo. Cyrova sága bola na konci. No prekvapivejšie bolo, keď som aj ja ďalším pokusom s vypätím všetkých síl prebil najťažšie kroky a držal topové madlo za prvých kvapiek krátkeho dažďa. Tomuto sa v bouldrovom svete hovorí „prelezová vlna“ a my sme sa na nej zviezli parádne. A najlepšie na tom je, že sa nám to v ten deň podarilo ešte dvakrát. Rovnako sme obaja vyliezli aj Stiegerwocky 8A+ a aj Stiegergasse Superdiretissima 8A – vždy hneď po sebe a vždy na druhý pokus od začiatku. Preliezť 8B, 8A+ a 8A v jeden deň sa mi doteraz ešte nepodarilo a dať to napriek tomu, že som sa ešte pár mesiacov pred týmto dňom len vracal k ťažším bouldrom je pre mňa veľká satisfakcia. Som vďačný, že si moje telo toto všetko pamätá a ja sa stále môže venovať tomu, čo ma baví. Aj po 30-ke. 

Sezónu na Merkensteine som chcel uzavrieť ešte jedným projektom za 8B, naň ale bohužiaľ zatiaľ moje sily nestačili a s ochladením vyzerá, že už ho túto sezónu asi nedoleziem. Možno na jar. Príchod chladnejších dní pre bratislavskú bouldrovú scénu znamená, že znova prichádza žulová sezóna rakúskej industriálnej oblasti vo Wachau. Tam je koncentrácia ťažkých bouldrov naozaj slušná a mám tam vyhliadnutých viacero projektov, do ktorých by som sa rád pozrel. Budem teda zvedavý, čo prinesie bouldrová zima.

Aďo Capko