V auguste 1943 sa na železničnej stanici zoznamujú Josef Dostál a Pavol Andrašík, obaja cestujú na Horolezecký týždeň James na Popradskom plese. Stiskom ich rúk sa začínajú písať dejiny horolezectva v Považskej Bystrici.
V septembri Andrašík požiadal výbor KSTL o uznanie samostatnej skupiny horolezcov KSTL v Považskej Bystrici. Ako prví Považskobystričania boli do Zboru tatranských horolezcov James prijatí Pavol Andrašík, Milan Peške a Josef Dostál.
J. Dostál a P. Andrašík
Horolezectvo na Slovensku vtedy rozhodne nebolo masovým športom – počet jamesákov stúpol v rokoch 1938 – 1947 z 90 na 208. Jamesáci chodievali v nedeľu do Vysokých Tatier. Keďže sobota bola pracovným dňom, cestovali v noci zo soboty na nedeľu, v nedeľu vykonávali horolezecké výstupy a ďalšiu noc využívali na návrat domov.
Manínsku tiesňavu navštívili v septembri 1944 J. Dostál a M. Peške, ale k samotnému lezeniu sa nedostali. K vylezeniu prvej cesty došlo až v marci nasledujúceho roku 1945, prvou cestou je Cesta stredom v Stene černokňažníkov, ktorú dnes hodnotíme stupňom 5. P. Andrašíkovi a J. Dostálovi jej zdolanie zabralo niekoľko hodín.
A prečo Stena černokňažníkov? Nuž, takto ju prvovýstupcovia sami pomenovali. Celý masív Kavčej skaly, ktorej je stena súčasťou, sa pri pohľade z cesty zhora (po prúde potoka) javí ako kužeľ. Pri troche predstavivosti pripomína vysoký černokňažníkov klobúk, názov naviac vznikal v tajomnej atmosfére šera, začínajúceho dažďa a cinkania železa. Genius loci Manínskej tiesňavy dnes spoluvytvárajú aj mnohé poetické názvy skalných útvarov a lokalít, ktoré vymysleli priekopníci nášho športu. Napr. Rozprávková lúčka, miesto symbolického cintorína, je odkazom na nemecké pomenovanie základného tábora pod Rakhiotskou stenou Nanga Parbatu z 30-tych rokov.
V roku 1945 sa k horolezcom pridávajú Róbert Horníček, Jozef Martinec, neskôr Jozef Gaššo, Jozef Kocián, Ferdinand Králik, Vladimír Malý, Zoltán Stráňovský, Lida Uhrová, František Závodský.
Keď sme išli poza Manín, upútalo náš zrak vysoké a široké bralo za Kostolcom, ktoré akoby vyrastalo z dvíhajúcich sa rolí. Z diaľky sme odhadovali možnosti priechodu stenou, ktorá sa nám javila ako systém komínov. Už o týždeň sme sa ta vybrali a naše radostné prekvapenie bolo neopísateľné, keď sme videli zboku pred vlastnou stenou tri vápencové veže, z nich dve krásne, štíhle akoby boli preložené z Dolomitov. Hneď sa púšťame do najvyššej veže. Zo sedla medzi ňou a stenou. Skala veže je členitá, sem-tam i trávou prerastená, ale veľmi zákerná, chyty a stupy sa vylamujú, potrebná je veľká opatrnosť. Po dosť dlhom čase, aký vyžadovalo opatrné lezenie a istenie, sme všetci traja na vrchole a rozhľad nás odmeňuje za námahu. Pred nami obidva mohutné Maníny, cez Manínsku úžinu vidíme do údolia Váhu a rovno pod nami je učupená dedinka Kostolec s primitívnou zvonicou uprostred. Dostáva meno Zermatt a hneď sa prekárame, že ak sa nám niečo prihodí, nedajbože niečo zlé, budeme si odpočívať na jeho malom cintoríne. Ale na to vážne nemyslíme … V nasledujúcu nedeľu lezieme na druhú , nižšiu vežu , zasa stenou od sedla. Je štíhlejšia a zaslúži si pomenovanie Skalná ihla. Aj veru kládla zaťatejší odpor ako prvá, hlavne v hornej časti, ale dva háky , zatlčené do pukliny vrcholového pleca , ju skrotia a skoro si zas všetci traja podávame hore ruky . Dážď sa pokúša schladiť naše nadšenie, preto chytro sa spúšťame po povraze do sedla. Z dediny došlo niekoľko ľudí pozrieť zblízka, akí to ľudia prišli vyberať vtáčie hniezda z dosiaľ neprelezených skál. Krútia hlavami nad našou výstrojou a nemôžu pochopiť, načo sa my len ta dohora teperíme. Veže nám dávajú toľko možností na cvičenie, že aj v ďalšiu nedeľu sa vyberáme bez debaty sem…
Takto opisuje R. Horníček udalosti z jari 1946 – horolezecký objav oblasti Bosmany. Trojica Horníček, Dostál, Peške tu vykonala päť prvovýstupov – dva na Druhý Bosman a tri na Tretí Bosman.
J .Dostál na Bosmanoch (Južná hrana Druhého bosmanu), 1946
Vo svojej dobe vážnym počinom bol prvovýstup asi 70-metrovou Pekelnou stenou (jún 1946). Pomerne lámavá skala, problematický traverz… dnes túto cestu nazývame Stará cesta, klas. 6. (Andrašík, Horníček, Dostál, Peške)
R. Horníček, povolaním právnik, bol rodákom z Tatier – syn horára zo Štrbského plesa. A v Tatrách spolu s A. Brnčalom vyliezol prvovýstup Brnčalov pilier v JV stene Ľadového štítu, mohutný málo vystupujúci pilier v strede steny (nástup spoločný s Grószovou cestou), klas. 5. Tento stupeň obtiažnosti síce liezli viacerí poľskí lezci aj v medzivojnovom období, ale bol to výstup celoslovenského významu, u nás takéto výkony dosahovalo len pár ľudí.
R. Horníček
Na domácich skalách nasledovali prvé výstupy na Manínskej stráži (Južná hrana, Západná stena) či na Stratených vežiach (Paľov komín, Róbertov komín) a dôležité je, že boli publikované – časopis Krásy Slovenska v roku 1947 sa tak stal vlastne prvou pozvánkou k nám pre horolezcov z iných častí Československa.
Rok 1949 priniesol Zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport, čo znamenalo zánik KSTL (ktorého súčasťou bol Zbor tatranských horolezcov James) a začlenenie všetkých športových oddielov do jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol. Horolezci z Považskej Bystrice sa tak stali súčasťou TJ Sokol Manet Považská Bystrica, ktorá sa hneď v roku 1950 premenovala na ZSJ Manet Považská Bystrica, 1953 TJ Spartak Považská Bystrica a od roku 1968 TJ ZVL Považská Bystrica.