Cezpoľných návštevníkov pribúdalo, Manínska tiesňava sa stávala známym pojmom na horolezeckej mape a v septembri 1950 považskobystrickí horolezci usporiadali I. horolezecký deň v Manínskej tiesňave. Otcom myšlienky bol Horníček, organizátormi Andrašík, Dostál a Závodský.
Vznikla tradícia, ktorá sa zachovala do dnešných dní, a jedná sa vlastne o druhý najstarší slovenský horolezecký zraz – po Tatranskom horolezeckom týždni James.
Prvé zrazy však boli od tých dnešných v mnohom odlišné – nekonali sa na chatách, jednalo sa o stanový tábor v mieste dnešného kempu a domáci boli voči hosťom často v menšine. Tí prichádzali hlavne z Moravy, z Čiech i spod Tatier, a často s vážnymi športovými ambíciami. Za zmienku stojí napríklad zraz z roku 1952, ktorý priniesol nové odvážne cesty na Stratených vežiach od Tatrancov – Gálfy, Urbanovič (TJ Svit) – Skobová cesta, 40 m, 27 skôb (dnes 3 nity), V+ A3 9 hod (dnes 6+/7-) a Zlínčanov – Krhut, Pančoška (TJ Gottwaldov) – Skřítkova spára, 40 m (6+, bez fixných istení, dnes minimum opakovaní).
Z fotografií na mňa vtedajší horolezci pôsobia disciplinovanejším dojmom – neviem si predstaviť nástup dnešných horolezcov v tábore spojený so vztýčením vlajky.
Predsedom oddielu sa v roku 1951 stal František Závodský. Pribudli noví členovia, hlavne z Považského Podhradia – M. Bašo, A. Čička, S. Šumec, J. Vozatár a ďalší. Často sa jednalo o skúsených táborníkov, zrejme bývalých skautov. U niektorých z nich, vyznávačov lesnej múdrosti, sa môžeme domnievať, že lezenie nepovažovali za šport, alebo aspoň že hlavnou motiváciou im nebola obtiažnosť, počet, či výška ciest, ale pobyt a pohyb v prírode.
V horolezeckom športe boli vtedy za najdôležitejšie považované výstupy v horách, preto sa v rámci posunu k športovým výkonom začal klásť dôraz na zimné táborenie. Lenže oddiel nemal jediný vhodný stan, ani jediný vhodný spacák, kúpiť sa nedalo takmer nič. Napriektomu sa už v marci 1952 v dvadsaťstupňových mrazoch konal v Roháčoch prvý týždňový zimný tábor. Vyžadovalo si to obrovské nadšenie celých rodín, ktoré za dva mesiace ušili stany, spacáky a vetrovky pre 10 ľudí. Ďalšie ročníky zimných táborov sa už uskutočnili vo Vysokých Tatrách.
Ústredie poverilo oddiel na jeseň 1952 propagovaním a metodickou činnosťou pre celý vtedajší Žilinský kraj. To znamenalo 132 horolezcov, zvačša začiatočníkov, ktorí nemali prakticky žiadne vybavenie. Napriektomu fungovali letné i zimné kurzy cvičiteľov, dokonca vychádzal vlastný metodický časopis Správy. podľa neho si svoje Správy začala vydávať aj ústredná sekcia. Okrem horolezcov do oddielu vstupovali aj horolezkyne.
Zimný tábor vo Vysokých Tatrách (Mengusovská dolina), 50-te roky
V Manínskej tiesňave pribudlo v 50-tych rokoch asi 40 prvovýstupov, medzi najvýznamnejšie patrí priamy variant Pekelnej steny (1952 J. Vozatár, V. Malý, dnes Vladov variant 6+) a prvé prelezenie Slnečných stien (1953 J. Vozatár, J. Boško, Ľavým pilierom).
V Tatrách je úspešná hlavne dvojica Vozatár – Závodský – Veľká Čierna veža,JV stena, Ľadový štít, SZ stena a hlavne letný prechod hrebeňa Vysokých Tatier bez obídenia jediného štítu (1954 v trojici s P. Rovderom z Liptovského Hrádku), ktorý im otvoril cestu do reprezentácie. V zime 1955 sa zúčastnili skupinových zimných prechodov hrebeňa Vysokých Tatier.
Iné skalky, než domáce, vtedy nazývané cvičnými skalami, navštevovali považskobystrickí horolezci menej často, podľa Makaya st. obvykle prichádzali na pozvanie na zrazy, ktoré aj po našom vzore vznikali. A určite tam aj športovali, mená ako Andrašík či Vozatár nájdeme napr. aj v zozname ciest ružomberských Halín.
J. Vozatár
F. Závodský bol prvý z oddielu, kto sa zúčastnil na československej výprave do Západných Álp (1955).
Nebol však jediný, komu sa sen o vysokých horách splnil. V roku 1958 sa členmi zájazdu na Kaukaz stali Malanowski a Gaburják a v auguste toho 1959 roku až osem Považskobystričanov: J. Bednár, A. Čička, J. Dostál, J. Gaššo, J. Kocián, V. Malý, F. Závodský, M. Zemančíková. Navštívili tábor Adyl-su v rovnomennej doline v oblasti Prielbrusie. Boli to jedny z prvých československých výprav na Kaukaz – do roku 1957 sem žiadna výprava neprišla.