Za tých pár rokov, čo leziem, bol tento rok niečím výnimočný. Na lano som bola naviazaná iba s ženskou parťáčkou.

Prvá túra bola s Katkou na Malé Solisko. Bola celkom kosa a šlapania nad očakávanie. Prvá dĺžka v platni je trošku podhodnotená. Potom je to také motanie sa trávou prerastenej žule. Na vrchole nás zahalila hmla, tak sme cestu radšej zlanili späť pod stenu.

Petit Dru je so svojou viac než 1000 metrov vysokou západnou stenou týčiacou sa vysoko do neba jedným s najpríťažlivejších  vrcholov nielen v masíve Mont Blancu, ale vôbec a snom mnohých alpinistov.

Našou ďalšou zastávkou v Chamonix počas trojdňového okna dobrého počasia bola oblasť Envers des Aiguilles, ktorá je svojím obrovským množstvom krásnych ciest snom každého milovníka žuľového lezenia a azda najlepším horským lezeckým ihriskom v Európe. V zásade tu platí, že čo cesta, to skvost.

S partiou z Bratislavy sme sa na dva dni vybrali do Tatier. S matracmi, proviantom a motiváciou sme si najprv dopriali viac ako dvojhodinový výšľap od parkoviska Popradské pleso, hore Mengusovskou dolinou až do sektoru Bašty, pričom obligátne otázky typu „co to, kluci, nesete?“ alebo „ahá, vy chcete hore spať, že?“ sa nám nevyhli. Prvých stokrát je to sranda, no postupne to začína byť mierne únavné. Tak sa naše odpovede pomerne zostručnili: „to je na lezenie“ alebo „mhm“ zvyčajne stačilo. Veď oni to nemysleli zle, len nás to už sem-tam nebavilo.