Tomášovi Bučekovi sa podarilo v španielskej Siurane preliezť svoju prvú cestu za 9a (11 UIAA). Je to jeho prvá cesta v tejto obtiažnosti. Zároveň posunul latku maximálnej výkonnosť športových lezcov v našom klube.

Tento článok nebude chválospevom o heroickom lezeckom výkone, „dobití“ vrcholu a úspešnej lezeckej expedícii. Ale čo vlastne definuje úspešnú lezeckú expedíciu? Ide iba o to vrátiť sa s vrcholom? Alpinizmus nie je šprint, ale skôr beh na dlhú trať, trať takú dlhú ako samotný život, alebo aspoň do vtedy kým neprestaneme liezť. Je to sústavné získavanie skúseností, tréning intuície a rozhodovania. Je to umenie robiť správne rozhodnutia, umenie vedieť si povedať kedy je čas to otočiť, tak aby to nebolo priskoro, ale hlavne aby to nebolo neskoro a vedieť prijať porážku. Mnohé z týchto rozhodnutí sú veľmi náročné a často nás trápia ešte dlhý čas, hlavne z pohodlia gauča, keď zavládne spomienkový optimizmus. „Vedeli sme niečo spraviť lepšie? Čo keby sme toto spravili inak? Čo keby…“ 

Ale poďme od začiatku. Pred pár dňami sme sa s Rišom Nemcom vrátili z expedície do východného Nepálu, do regiónu severne od Kančenčongy, tretej najvyššej hory sveta. Čo-by kameňom dohodil od hraníc s Tibetom a Indickým Sikimom. Naším cieľom bolo vyliezť v alpskom štýle na panenskú 6880 metrov vysokú horu Drohmo 1400 metrovou severozápadnou stenou. 

Filipovi Bučekovi sa podarilo vyliezť cestu Love 10+ v Manínskej úžine. Po zmenách v ceste v posledných rokoch ju ako prvý vyliezol v roku 2021 Mišo Mikušinec. O rok neskôr Tomáš Buček. Filip skúšal cestu 4 dni. No ani raz nebola cesta úplne suchá. Ideálne podmienky boli až v prelezový deň kedy sa mu ju 5. pokusom podarilo vyliezť

Gratulujeme

V polke Júna sme spolu s českým kolegom – Frantom Buličkom z Prahy vyrazili smer Chamonix. Cieľ bol jasný chceli sme ísť liezť  450 metrovú cestu Voie Petit obtiažnosti 8b na Grand Capucína (3 838m). 

Keď sme v sobotu 18. 6. dorazili do Sallanches za chalanmi Adamom, Rišom a Matejom predpoveď na najbližšie dni nevyzerala vôbec pozitívne. Napriek tomu sme sa ale rozhodli využiť aspoň jeden deň údajne dobrého počasia a vyrazili sme hned v nedeľu ráno lanovkou z Talianska pod Gand Capucína. V ten deň sa nám podarilo ešte naliezť do cesty, ale pod 5. dĺžkou (8b) začalo snežiť a boli sme nútený kompletne mokrý utiecť zo steny. Druhý deň ráno sme sa na ladovci zobudili do upršaného rána a nezostávalo nám nič iné ako zbaliť mokré veci a ísť restiť dole do Val Aosty.