V dňoch 16.1. – 6.2.2026 som si zorganizoval expedíciu po Južnej Amerike s cieľom aklimatizovať sa v Ekvádore na sopkách Cotopaxi a Chimborazo a potom sa presunúť do Argentíny a vystúpať na najvyšší kopec západnej pologule Aconcagua – 6960,8m podľa nápisu na mieste. Expedícia bola celý čas prenasledovaná Murphyho zákonmi a čo sa pokaziť mohlo, to sa určite aj pokazilo.
Začalo to výmenou kolesa na lietadle vo Viedni a meškaním 6 hodín pri odchode, čo mi rozhodilo celý letový plán a namiesto priameho letu z Amsterdamu do Quita, som videl Londýn aj Bogotu v Kolumbii. Prišiel som o deň neskôr a to ovplyvnilo aj môj plán aklimatizácie v Ekvádore – čiže som absolvoval expresný výstup autom z letiska vo výške 2600m n.m. do 3600m na horskú chatu Tambopaxi a ešte v ten deň som vyšiel peši do 4000m n.m. čo mi spôsobilo celkom slušnú bolesť hlavy, vďaka zázračnému receptu starých Inkov sa mi ju podarilo zmierniť a na druhý deň som absolvoval ďalší presun autom do 4200m a peší výstup na chatu na Cotopaxi do 4700m. To už moja hlava zase protestovala a v noci o 2 sme vyrazili na kopec. Vzhľadom na intenzívnu bolesť hlavy som guidovi hneď povedal, že nejde o vrchol ale o aklimatizáciu. Tak sme vystúpili do 5400m n.m. a v mene dosiahnutia ďalších cieľov som to otočil nadol aby som nedostal AMD.
Po rýchlom zostupe do nižších nadmorských výšok bolesti ustúpili a aklimatizácia už mohla pokračovať normálnym tempom a spôsobom. Na Chimborazo som išiel po dvojdňovom oddychu v base campe a menších túrach do výšok cez 4000m, čím sa telo adaptovalo a príznaky výškovej choroby zmizli nadobro. Na kopec sme vyrazili o 2 v noci z Refugio Whymper vo výške 5200m. Bol som pomerne prekvapený strmosťou výstupu, dokonca bolo treba aj nejakých 10m poliezať. Vo výške 6000m pod vrcholom zafungoval opäť Murphyho zákon a môj batoh s páperkou, výškovými rukavicami, obidvoma slnečnými okuliarmi a ochranou proti slnku sa rozhodol počas pitnej prestávky skočiť do doliny – takže skončil niekde v trhlinách v ľadovci. Tým sa výstup skončil, keďže som nehodlal chytiť snežnú slepotu alebo omrzliny. Ale aklimatizácia bola úspešne zavŕšená. V Quito som musel narýchlo kúpiť batoh aby som sa mohol zbaliť do lietadla, podarilo sa dokúpiť aj rukavice a okuliare.
Presun do Argentíny prebehol napodiv podľa itineráru cez Limu do mesta Mendoza, známeho super červeným vínom Malbeck. Tu som si požičal páperovú bundu, a zistil že mi chýba sacia hadička na benzínovom variči, ktorý je propagovaný ako univerzálny na benzín aj plyn. Keďže benzínová časť bola nefunkčná, kúpil som plyn, vymenil trysku a odskúšal na hoteli – super išiel ako ďábel. Po presune do Penitentes a odovzdaní batožiny na odvoz mulmi do base campu som konečne po absolvovaní formalít na vstupe do národného parku začal výstup na svoj hlavný cieľ – Aconcagua. Išiel som klasickou trasou cez údolie rieky Horcones. Výstup do 1. a 2. tábora (Plaza de Mulas) prebehol relatívne hladko za 2 dni s krásnymi výhľadmi na okolité štíty a za pekného počasia. V Base Campe (plaza de Mulas) som si dal 1 deň oddych a pripravil si veci na výstup. 29.1. som vystúpil do Camp Canada vo výške 5000m a tu po poobedňajšej búrke s krupobitím som zistil, že môj varič funguje na plyn len v nízkych nadmorských výškach a v tejto výške odmietal horieť. To je na Aconcagua dosť veľký problém, pretože nikde nie je voda a treba topiť sneh. Z predpovede som vedel, že na výstup na vrchol je najlepší deň 2.2., pretože od 3.2. stúpala pravdepodobnosť búrok a víchrice. Musel som zostúpiť 30.1. späť do base campu a požičať si dobrý varič. Na výstup mi zostali prakticky 3 dni. Začal som pochybovať, či sa to bude dať. V plnej poľnej (čiže ak by som niesol 20kg batoh s výstrojou) bez oddychu som to vyhodnotil ako nereálne, tak som najal šikovných mladých nosičov, čo mi vyniesli výstroj a ja som naľahko, len s oblečením, pitím a svačinou v batohu vyrazil na „one push“ výstup. Prvý deň priamo z base campu 4200 m n.m. do Nido de Condores vo výške 5400m (vynechal som camp Canada), ďalší deň do camp Cólera vo výške 6000m, a tretí deň 2.2. sa mi podarilo vytlačiť to o 15,30 až na vrchol. Samozrejme v rámci Murphyho zákonov mi odišla batéria vo foťáku a aj mobil sa vybil napriek pobytu v spacáku a nechcel sa zapnúť, takže som musel požiadať kamarátov aby ma pofotili. Na zostupe prišla víchrica, ktorá mala prísť až o deň neskôr, takže to celkom chytilo grády a zostup do camp Cólera bol náročnejší. Víchrica trvala celú noc a polámala viacero stanov campe, čo malo za následok nariadenú evakuáciu tábora na druhý deň kvôli očakávanému týždňu búrok a vetra. Dolu som už celú výstroj zniesol sám na jeden záťah až do base campu. Ďalší deň nasledoval 27 km pochod vysokohorskou púšťou z Plaza de Mulas ku vstupu do parku, kde ma už čakal odvoz do Mendoza. Mal som toho celkom dosť po 5 náročných dňoch a tešil som sa na steak a víno v Mendoze.
Bol som síce sám, ale na kopci ako Aconcagua nie ste nikdy sami a spoznal som kopu zaujímavých ľudí a nových kamarátov z celého sveta. Potvrdilo sa, čo mi povedal Mykyta Balabanov na Denali. Aconcagua je ľahký kopec keď trafíš dobré počasie – vyjdeš v teniskách do Colery a potom na vrchol. Ale keď príde zlé počasie, je to sedemtisícovka ako každá iná a môže byť celkom nebezpečná. Stan to s malými šrámami vydržal a ja tiež, ľahké omrzliny, otlačené prsty na nohách a popáleniny na tvári sa už zahojili a zostávajú len pekné spomienky.
Marián Plessel