Tak nám táto zima ešte predsa dopriala trochu pekného lezenia. S Marekom Kultanom sme preliezli cestu Via Calvados na Rohovom hrebeni v Javorákoch. Cestu preliezol prvýkrát voľne kto iný než Dino a to presne pred 20 rokmi. Z Kuráňovej klasifikácie M6 ide trochu rešpekt, ale v podmienkach ktoré sme v stene vychytali boli najväčšie ťažkosi nášho prelezu firny do 90 stupňov.

Počas 1.-3. marca sme s Lukášom Bullom z HO Lokomotíva Nitra preliezli reťazovku troch tatranských severných stien.Kôprovský štít- Cesta Komínom M6+Hrubô, Terianska veža- Kurczabova cesta M5+Rameno Kriváňa K4- Poľská Direttissima s nástupovým variantom M6/+A ako čerešnička, dolez na Kriváň SZ stenou Cestou Szcepanskych za IIIZhruba 1500 metrov lezenia. Všetko onsight, s dvoma bivakmi. Podmienky boli taká všehochuť, aj sme si občas sekli do ľadíku, ale prevažne to boli boje s krupicovým snehom. Viem si predstaviť, že sa to dá v super podmienkach stihnúť rýchlejšie, možno aj v nonstop záťahu, ale aj tak sme veľmi spokojní.

Za posledné dva týždne sa mi podarilo vyliezť zopár pekných ciest v Tatrách, tu je prehľad a nejaké fotky.

Celý november a december bol veľmi skúpy na sneh, teda aj na dobré podmienky na mixové lezenie. Motivácia na lezenie však nechýba. Podarilo sa mi zatiaľ vyliezť 4 cesty v Tatrách, k tomu niekoľko drytoolových ciest do obtiažnosti max D10-, PP a ešte k tomu som sa niekoľkokrát prešiel pod stenu a ani do nej nenastúpil.

Za tých pár rokov, čo leziem, bol tento rok niečím výnimočný. Na lano som bola naviazaná iba s ženskou parťáčkou.

Prvá túra bola s Katkou na Malé Solisko. Bola celkom kosa a šlapania nad očakávanie. Prvá dĺžka v platni je trošku podhodnotená. Potom je to také motanie sa trávou prerastenej žule. Na vrchole nás zahalila hmla, tak sme cestu radšej zlanili späť pod stenu.

Petit Dru je so svojou viac než 1000 metrov vysokou západnou stenou týčiacou sa vysoko do neba jedným s najpríťažlivejších  vrcholov nielen v masíve Mont Blancu, ale vôbec a snom mnohých alpinistov.

Našou ďalšou zastávkou v Chamonix počas trojdňového okna dobrého počasia bola oblasť Envers des Aiguilles, ktorá je svojím obrovským množstvom krásnych ciest snom každého milovníka žuľového lezenia a azda najlepším horským lezeckým ihriskom v Európe. V zásade tu platí, že čo cesta, to skvost.

S partiou z Bratislavy sme sa na dva dni vybrali do Tatier. S matracmi, proviantom a motiváciou sme si najprv dopriali viac ako dvojhodinový výšľap od parkoviska Popradské pleso, hore Mengusovskou dolinou až do sektoru Bašty, pričom obligátne otázky typu „co to, kluci, nesete?“ alebo „ahá, vy chcete hore spať, že?“ sa nám nevyhli. Prvých stokrát je to sranda, no postupne to začína byť mierne únavné. Tak sa naše odpovede pomerne zostručnili: „to je na lezenie“ alebo „mhm“ zvyčajne stačilo. Veď oni to nemysleli zle, len nás to už sem-tam nebavilo.