Čo sa stane, keď jeden Považskobystričan a partia Oravcov dorazia do magického lesa na modrom žihadle? Mohol by to byť aj dobrý vtip, no bol z toho jeden parádny výlet do Magic Woodu, ktorý som spolu s partiou z Oravy absolvoval od 11. do 27. júna.
Konečne sloboda!
Magic si pamätám ešte z roku 2015, kedy som tu bol po prvý raz na dovolenke s rodičmi. Vtedy sa mi podarilo vyliezť moje prvé 7C. Tentokrát boli ambície o niečo vyššie – vrátiť sa späť s prvým 8B. Mojim parťákom v tomto snažení bol Mišo Grzyb, silný to chalan z Námestova, ktorý má už prelezených niekoľko ciest v obtiažnosti 8c a tréning je jeho chlebom každodenným. Ja som sa po tréningovej dráhe pustil prvý raz systematicky túto zimu a do Magicu som vyrážal spokojný s prípravou.
V campe v Magic Woode je ozaj magicky. Na Švajčiarsko veľmi prijateľná cena 11,50 CHF na noc, teplá sprcha na 4 minúty za 1 CHF, pľac na luxusne veľký stan a miesto na zaparkovanie našej modrej Fábie. Lezcovi viac netreba. Dokonca som na recepcii stretol dvoch Maďarov, s ktorými sa poznám z iných výjazdov a tak sme rozoberali maďarské aj medzinárodné novinky a spoločne sledovali svetový pohár. A stihli sme si aj naozaj výborne zaliezť.
Iný ako ostatné
Tento výjazd bol trochu iný ako tie, na ktorých som bol doteraz. Pri našom príchode bolo v údolí Ferrera, tak ako vo väčšine Európy, poriadne teplo. Liezť cez deň počas horúčav by nám načisto zničilo kožu a v ťažkých bouldroch, kde sú chyty často buď malé lišty alebo poriadne veľké obliny, by to pravdepodobne nedržalo, strieľalo a fujazdilo. Preto sme sa najmä ja s Mišom uchýlili k večernému a nočnému lezeniu, na ktoré sme boli patrične vybavení prenosnými reflektormi a čelovkami. Zvyšok partie vyrážal na bouldre zvyčajne okolo tretej či štvrtej pooobede, my sme spoločne s nimi kempili pod balvanmi a navečer sme si vymenili „fušky“.
Začiatok výjazdu pre mňa nebol ideálny. Trápili ma staré i nové zranenia a tenká, zle dopestovaná a boľavá koža, a tak boli pre mňa prvé dni ťažké, po fyzickej aj psychickej stránke. Približne po týždni sa ukázalo svetlo na konci tunela. Vďaka mastičkám proti bolesti a Antihydralu na kožu som bol schopný sa zotaviť (vďaka Zuzka a Mišo!). Došlo mi, že ak chcem hlavu dostať do rozumnej prevádzky a sústredeného, ale uvoľneného režimu, najlepšia cesta bude vyliezť niečo v obtiažnosti 8A. Vybral som si Astronautenfieber 8A, ktorý už na prvý pohľad sedel môjmu lezeckému štýlu. Netrvalo to dlho – chvíľa na vymyslenie a doladenie správneho softvéru, jedno vylezenie na kameň, aby som vo vysokom výleze nespanikáril a zoskočenie z veľkého madla na overenie bezpečnosti pádu. Do 1,5 hodiny som boulder vyliezol a prvý skalp výjazdu bol v kapse.
Kým sa dostanem k ďalším výkonom… Tie tvoria len polovicu mágie výjazdu, možno menej. Čo si cením minimálne tak veľmi ako prelezené bouldre sú nové priateľstvá. Tamča, Matúš, Zuzka, Mišo a Vilo sa navzájom poznali a ja som bol taký „intrúder“ v ich partii. Od samotného začiatku sme si však rozumeli, uchechtávali sme sa na suchých vtipoch, varili sme si kávy, červené omáčky a hrali sme kartovú hru Citadela, ktorá nám krátila doobedné aj poobedné čakanie na podmienku či večerné seánsy počas rest-dayov. Spoločne sme sa máchali v mrazivom potoku a priehrade, škvarili sa na horúcom alpskom slnku a utekali cez dážď z lesa, keď nás pod bouldrami zastihla búrka. Ani náznak nejakého tlaku či nepohody. Bez tejto dobrej partie by výjazd aj na takto dobrom mieste stál za prd.
Tréning sa vyplatil!
Spoločne s Mišom sme, po mojom úspešnom zotavení, zakotvili pod Jack’s Broken Heart 8A/A+. Jacka si môžete predstaviť ako horizontálny campus po lištách rôznych dĺžok s nástupom bez nôh. Nie žeby tam nijaké neboli, najjednoduchšie je však zavesiť sa do nástupovej lišty a jednoducho zhybnúť do ďalšieho veľkého chytu. V tomto bouldri Mišo ukázal, že natrénované má viac než dosť a s prehľadom sa v ňom prešiel. U mňa to bola iná etúda. Na prvý raz som dokonca tuším nespravil ani všetky kroky. Trvalo to tri dni (resp. dva dni a jednu noc) kým sa mi podarilo Jackovi konečne zlomiť srdce. Skoro ho však on zlomil mne, keď som na tretí deň skúšania hneď v prvom pokuse doliezol do ľahkého výlezu, z ktorého som sa vďaka strachu, nervozite a troške machu v chyte spadol Mišovi priamo do náručia. Ďalším pokusom už som však udržal chladnú hlavu a za Mišovho povzbudzovania bol prelez na svete.
Hlavných cieľom druhej polovice nášho výjazdu bol Steppenwolf 8B, do ktorého sme sa už v plnej sile mohli pustiť obaja. Mišo ho trefne nazval „Moonboardom“, čo presne vystihuje jeho podstatu –previs, ťahy po lištách a na záver oblý výlez. Full package! Treba podotknúť, že boulder je trochu mätúci pri štarte, ktorý má viacero variantov a preto sa aj obtiažnosť často udáva ako 8A+/B. My sme si na základe rád a skúseností Pištu Bednára zvolili originálny štart z dvoch ostrých spoďákov, čo bouldru o kúsok pridá oproti vyššiemu štartu a vraj by takto mohol byť za 8B. V Steppenwolfovi sme strávili tri návštevy. Najprv jednotlivé kroky – to bola prvá návšteva. Potom spojenia krokov – druhá návšteva. Tú poslednú, tretiu, sme začali krátko pred polnocou a ten večer to proste všetko zapadlo – bol som oddýchnutý, konečne s dobrou kožou a vďaka dažďom sa príjemne ochladilo. Pri nástupe som si opakoval „hlavne trpezlivo“, čo mi pomohlo trošku zmierniť stres a očakávania. Dokonca som si mohol dovoliť urobiť aj pár chýb, no ono to proste držalo! Po úvodných zraneniach to bol parádny pocit, stáť sa vrchu kameňa a neveriacky sa dívať na rovnako prekvapeného Miša. „Čo sa to práve stalo?!“ Aj keď ten pocit trošku zhorkol krátko nato, keďže Miša zastavil dážď a strhnuté bruško. Na druhý deň, keď sme spolu so Zuzkou opäť vyšlapali hore po bouldermatky, ktoré sme pred dažďom ukryli pod Steppenwolfa, som boulder skúsil znova. Chcel som mať o trošku lepší záber na video – taký prelez som chcel mať zdokumentovaný v dobrej, prezentovateľnej forme. Kroky som mal čerstvo v pamäti, kožu som si pri prvom preleze príliš nezodral. Nastúpil som a akoby som len prehrával to, čo sa stalo predchádzajúcu noc. Kroky išli akoby samé, dokonca sa mi ich podarilo spraviť čistejšie, krajšie, lepšie. Až na výlez, kde som mierne zaváhal, som boulder preliezol tak, ako som si predstavoval. Prvé 8B bolo teda potvrdené 😊
Záverom, čo dodať. Bolo to super! Po náročnom semestri v škole bol len samotný výjazd s mega partiou parádny zážitok a prelez Steppenwolfa ako čerešnička na torte. Nerozpovedané príbehy určite spíšem do tretieho, jesenného čísla Horolezca a vždy urobí radosť, ak si ho budete chcieť prečítať. Zdar!
Aďo Capko