Ešte v júni, 20.-23.6., sa v Bratislave konali Akademické majstrovstvá sveta v lezení. Popri všetkých ostatných majstrovstvách, šampionátoch, svetových pohároch atď. je ťažké vyznať sa, čo je čo, a tak v skratke predstavím. Akademické majstrovstvá sveta organizuje Svetová federácia olympijského športu (FISU) a konajú sa každé dva roky. Športové lezenie je jednou z najmladších disciplín, okrem neho má svoje majstrovstvá 33 ďalších športov, a tento rok sa konali len druhé majstrovstvá v histórii (prvé boli v roku 2016 v Šanghaji). Reprezentantov sme mali troch – Roba Lubyho z Banskej Bystrice, Kuba Švuba takisto z Banskej Bystrice, tretím som bol ja, Aďo Capko z Považskej.
Súťažili sme v troch disciplínach: lead – obtiažnosť, speed – rýchlosť a bouldering. Len na okraj spomeniem, že to nie je podmienkou, niektoré tímy mali svojich špecialistov, ktorí súťažili len v jednej disciplíne, napr. USA alebo Česko. O stavanie ciest na lano a boulder sa postarali certifikovaní stavači IFSC (International Federation of Sport Climbing), medzi nimi napr. aj Čech Jan Zbranek, o kvalitné a nezvyčajné cesty a bouldre bolo teda postarané.
Ako prvé nás čakalo lano. Kvalifikácia prebiehala celý deň a liezli sme dve cesty, nechýbala v nich kopa krabíc, štruktúr, oblín, v jednej dokonca obojručný skok. Mne sa aj vďaka nervozite a roztraseným kolenám nedarilo, v ťažšej z ciest mi hneď pri tretej expreske ušla rozklepaná noha a s výkrikom nehanebného slova som letel k zemi. Nakoniec to stačilo na 44. miesto.
Druhý deň nás čakal bouldering, najprv sme si však museli počkať v izolácii pekných pár hodín, ja s Kubom niečo málo cez štyri. Za povzbudzovania divákov sme na pódiu pred Euroveou dobýjali päť kvalifikačných bouldrov, v ktorých stavači opäť nechali kreativitu vystreliť do nebeských výšin. Liezli sme komínom opretí o obrovskú pologuľu, plácali sme obliny a skákali v previsoch, ba aj v kolmičke sa nám ušiel krásny koordinačný skok. S krvavými prstami, ožgretým kolenom, jedným topom a troma zónami sa mi ušlo 47. Miesto.
Poslednou disciplínou, ktorá nás čakala, bol speed. Jediný, kto s ním mal v minulosti skúsenosť bol Kubo, aj to za dávnych čias detského pretekania a tak sme v podstate nastúpili do neznáma. Po dvoch nácvičných kolách nasledovali dva ostré pokusy a mne sa podarilo splniť si cieľ, zaliezť pod 20 sekúnd. V dnešnej dobe je to skôr pod-štandard, ale nevadí, s časom 17.64 som konzistentne “vybehal” 47. miesto.
Pretekom však nebol koniec, z každej disciplíny nasledovalo finále, ktoré bolo divácky bombové, dramatické a na svetovej úrovni. O jeho priebehu, výsledkoch a pohľadoch chalanov a organizátorov sa dočítate v najnovšom Horolezcovi, ktorý vyjde niekedy na jeseň.
Nedá mi nespomenúť ešte dve veci. Tou prvou je, že moje výsledky neboli ktovieaké, priemer zvyšovali chalani, v bouldri, na lane aj v rýchlosti skončili podstatne lepšie (ako presne bude opäť v Horolezcovi), napriek tomu sme však boli celkom zohratý tím. Ja som si z pretekov odniesol cenné skúsenosti, zopár nových známostí a hlavne parádne spomienky. Druhou je to, že okrem mňa sme ako HK Manín mali ešte jedného, menej nápadného reprezentanta. Bol ním Kvaso, ktorý pomáhal robiť rozhodcu, nahadzovať výsledky a organizovať, čo bolo treba. Za to patrí jemu, ale aj celému organizačnému tímu veľký vďaka.
Aďo Capko