Posledné dva týždne som strávil bouldrovaním na umeline. Dalo by sa povedať, že je to klasický zimný
scenár.
„Ale prečo, pre kristove rany, keď bolo na Veľký piatok aj Veľkonočný pondelok tak pekne a aj posledné dva týždne sa zdalo, že počasie sa zlepšuje?“
Výborná otázka. Ja som ich ale strávil na umeline vonku.
„Ako prosím?“
Neboj nič, vysvetlím. Počas posledných dvoch týždňov sme totižto s partiou z BA navštívili rakúsku bouldrovú oblasť Spitz. Nachádza sa niečo málo cez dve hodiny od Bratislavy a je to starý žulový lom, v ktorom sa už dlhšiu dobu neťaží. Práve po ťažbe tu však zostali parádne žulové bloky, ktoré priam nabádajú k lezeniu. Pri pomyslení na bouldrovanie na „neprírodnej“ skale a ešte k tomu v bývalom lome by sa možno nejednému lezeckému puritánovi zježili chlpy a mnohí by snáď pokývali hlavami so slovami, že takéto lezenie pre nich nemá cenu. Argument chápem a beriem, no každý si lezieme po svojom a tam, kde sa nám to páči. A nám sa zapáčil Spitz a jeho parádny žulový industrializmus. Počas našich troch návštev sme stihli preskúmať len niekoľko kameňov, no aj na tých sme sa vedeli vyblázniť dosýta. Report z nášho prvého výjazdu snáď priblíži atmosféru aj moje osobné pocity z oblasti.

Pôvodným plánom na Veľkú noc bola vzdialenejšia destinácia, konkrétne Chironico, prípadne Cresciano. Predpoveď dažďového Armageddonu s 30mm zrážok počas jedného dňa nás však dokonale odradila. Alternatívy zahŕňali: Val di Mello – dažď, Varazze – dážď, Zillertal – dážď, slovinské Pohorje – dážď, Silvretta – pravdepodobne schovaná pod snehom atď… Cestovné plány sme teda zrušili a keďže aj Končitá a české oblasti hlásili dážď, jediným východiskom bol Spitz, kde to s počasím vyzeralo podstatne lepšie. V kútiku duše som sa však potešil, bol tam totiž projekt, ktorý čakal na vylezenie. Jeho varianty zo stoja aj z definovaných chytov nižšie som preliezol už počas prvej návštevy, a tak sadnúť si k nemu len ďalším logickým krokom. V skratke, projekt sa mi na Veľký piatok podarilo vyliezť a do denníčka mi pribudlo prvé 8A, Pussy dose SD. A na konci dňa sme už spriadali plány na pondelkový návrat.

Veľkonočný pondelok sa ukázal špičkovo – slniečko, sem-tam podmienkový oblak, jemný vetrík. Pri takejto idylke sa aj projekty liezli jedna radosť a viacerí sme si mohli tzv. „zvesiť pytle“ z minula – Adam Blahutiak dobojoval Mystik 7A a Ďuro Ravas prebúšil Unknown 8A. Mojim projektom, rozrobeným ešte v piatok, bolo Nairobi 8A+ a kto ma pozná, vedel by od pohľadu, prečo som si ho vybral. Lišta na lište, mierny previs, línia ako stvorená pre odchovaného Manínčana. Podobne ako pri Pussy dose, verziu zo stoja za 7B som vyliezol už pri minulej návšteve a sit start (resp. kľum-start) logiky nasledoval. Po mnohých pádoch, nadávkach, s ubolenými prstami a zodratou kožou najmä na koncoch ukazováka a prostredníka (viď foto) sa mi pätnásť minút pred plánovaným odchodom podarilo podržať skok do záverečnej lišty a druhý raz za sviatky dni som si tak posunul svoje bouldrové maximum. Miera spokojnosti a radosti je obrovská, ale potenciál oblasti zďaleka nie je vyčerpaný. Takže keď nám Oskar znovu začne trochu menej svietiť a index trenia sa zvýši, určite príde čas, kedy sa znova vrátime do Spitzkového lomu. Možno neprírodného, ľuďmi vytvoreného, ale s ozajstnou lezeckou dušou.
Bouldre, ktoré sa podarilo vyliezť:

Aďo Capko