16.02. sme s Matejom Prcínom vyliezli Stanislawskeho cestu (V/ M6) v SZ stene Malej Snehovej veže v Čiernej Javorovej doline. Parádna, dlhá, logická línia.

Mať projekt priamo za domom je paráda. Človek tam môže ísť kedy chce, skúšať koľko chce, a čochvíľa to padne. Či? 

Projekt Metropolitan, ktorý až do minulého roka ležal ladom v lesoch na bratislavskou Račou a Vajnormi, je príkladom toho, že aj keď je projekt blízko od parkoviska aj zastávky električky, prelez nemusí prísť aj viac ako dekádu. Od jeho objavenia sa pri jeho pokusovaní vystriedalo viacero silných borcov, no projekt dlho odolával. Je to najmä kvôli veľmi špecifickému lezeniu cez malé, ostré, žulové lišty a kompresiu okolo hrany, ktorá preverí dobre rozťahané bedrá. Okrem toho je okno na skúšanie väčšinou otvorené najmä v zime – na jar´aj na jeseň je na takýto štýl bouldra dosť teplo, nehovoriac o dusnom a horúcom lete v hlavnom meste. 

Lezenie v Patagónii nemá na svete obdoby, miestne gigantické žulové veže ponúkajú stovky smerov, ktoré doslova kričia „vylez ma“. Spravidla každá jedna cesta na hociktorý z vrcholov v skupine Fitz Roya a Cerro Torre ponúka výnimočne dobrú kvalitu skaly a vysokú úroveň technickej náročnosti pričom obtiažnosť ciest začína na 6a resp. WI5. To v preklade taktiež znamená, že z vrcholov prakticky neexistujú pešie zostupy a všetko sa zlaňuje, čo je v Patagónii dobrodružstvo samo o sebe.

Ďalšia vec čo nemá obdoby je patagónske počasie. Tieto hory „na konci sveta“ sú notoricky známe svojím extrémnym počasím, ktoré je spôsobené hlavne ich umiestnením. Pôsobia ako múr medzi stovkami kilometrov nekonečnej stepi na východ a gigantickým Juhopatagónskym ľadovcom na západ, ktorý vytvára vietor, ktorý zo západu a zo severu s neuveriteľnou silou a vytrvalosťou bičuje tieto hory. Jednou z vecí čo sme sa veľmi rýchlo naučili je, že s patagónskymi živlami si neradno zahrávať. Treba sa dobre naučiť vyhodnocovať predpoveď a nepreceňovať okná pekného počasia. Uviaznuť v stene v zlom počasí môže mať fatálne následky či už kvôli hypotermii alebo jednoducho preto, že nebudete vedieť zlaniť. V prípade nehody v stene vás nikto nezachráni, pretože aj keby náhodou boli letové podmienky tak najbližší vrtuľník je 1000 kilometrov ďaleko.

Na fotografiách nižšie si môžete pozrieť lezenia na Stratených vežiach okom nášho manínskeho fotografa Romana Ripku.

Posledný týždeň som otvoril sezónu na tradičnom decembrovom poľsko-slovenskom zimnom horolezeckom sústredení, tentokrát na Popradskom plese. Aj napriek rozpačitému počasiu a podmienkam sme si dobre zaliezli. Na jeden deň nás potešil svojou návštevou aj ďalší člen klubu, Matej Prcín.

Túto jeseň sme spolu s Stanom Filkorom, Robom Vrlákom, Maťom Dudom a Peťom Minárikom boli na mesiac dlhom lezeckom výlete v mekke a rodisku lezenia, v Kalifornskom Yosemitskom národnom parku.

Yosemity sú miesto, kde si prídu na svoje prívrženci snáď všetkých disciplín skalného lezenia. Od boulderingu, cez športové skalky, tradičné skalky, viacdĺžkové lezenie všeho druhu, ťažké bigwallové hákovačky, až po vrchol lezeckého umenia, voľné bigwallové lezenie. Mojím
spolulezcom celý mesiac bol Robo Vrlák. Miestny štýl lezenia je dosť špecifický a klasifikácia špár veľmi tvrdá, napríklad pre porovnanie, viacero ciest za 5.11a (6c) by boli v Chamonix či v Tatrách bez pochyby 7a/7a+, a nikto by si proti tomu nedovolil povedať ani pol slova.

Zimná sezóna 24/25 nám zatiaľ počasím a podmienkami nepraje, ale
aj napriek tomu sa podarilo zopár zimných kúskov.

Na rozlez sme s Máriom Mutalom zvolili osvedčený masív Malého
Kežmarského štítu, kde sme chceli vyliezť Diretisimu Kežmarskej
kopy. Veľa nového snehu nás výrazne spomalilo, tak sme vyliezli iba
prvé 4 dĺžky po nemecky rebrík.

Dňa 23. júla 2024 sa podarilo tímu v zložení Martin Krasňanský, Tomáš Buček, Mišo Mikušínec a František Bulička (ČR) zapísať do histórie ako prvým Slovákom, ktorí úspešne zdolali ikonickú vežu Trango Tower v pohorí Karakoram v Pakistane. Zapísali si tak, druhé opakovanie lezeckej línie Gran Diedre Desplomado po 38 rokoch.

Už niekoľko rokov sa darí nášmu klubu, vďaka finančnému príspevku z participatívneho komunitného rozpočtu Trenčianskeho samosprávneho kraja, zvyšovať bezpečnosť skalných oblastí v Manínoch a okolí. Rovnako tomu bolo aj tento rok.