V sobotu 20.12.2025 sme s Marošom Bogom  vybehli do Tatier na jeden deň zahájiť zimnú sezónu. Vybrali sme si cestu Stanislawského (žľabom ) za V. v severnej stene Javorového štítu. Cesta kútmi bola pekne preliata snehoľadom, ktorý bol už ale miestami obitý a bolo treba trošku aj skalu poškriabať. V ceste bolo celkom rušno, propagácia na FB robí svoje. V najťažšom mieste cesty dokonca prvolezec dvojice pred nami aj vypadol, tak o zábavu bolo postarané. Nám sa podarilo dať cestu OS, hlavne vďaka Marošovi, ktorému to aj na dôchodku stále dobre lezie. Po prelezení cesty na vrchol sme so západom slnka zostúpili cez rampu Malého Ostrého štítu do Javorovej doliny a ešte sa pekne prešli k autu do Javoriny. Na otočku z Dubnice to bol celkom dlhý deň, ale stál za to.

11.11. Sme spolu s Matejom Prcínom vyliezli severnú stenu Grandes Jorasses cestou Croz spur so Slovinským nástupovým variantom (ED-, M5+, AI5, 1000m). Akcia nám zabrala 16 hodín lezenia, s bivakom pod stenou a na vrchlole a bola okorenená nástupom zdola z Chamonix kvôli odstávke vlaku na Montenvers a návratom dookola celého masívu kvôli odstávke Tunelu Mt. Blanc.

V živote bývajú obdobia aktivity a sily, a aj obdobia útlmu a nedostatku energie. Presne takým bolo pre mňa obdobie od minulého leta. Kombinácia zdravotných problémov fyzického aj mentálneho charakteru spolu so zmenou práce, ktorá bola časovo aj energeticky hodne náročná, znamenala, že som pomerne dlho nemohol, resp. nevládal vo väčšej miere trénovať ani chodiť na skaly. Bol to hodne náročný a v mnohých ohľadom temný rok. No po ťažkom rozhodnutí nepokračovať v učení a vďaka pravidelnej práci na svojom zdraví, najmä na jeho mentálnej časti, sa počas tohto leta konečne začalo rozvidnievať. Čitateľ odpustí tento krátky sentiment, predsa len som v období oslavy 30-ky a trochu reflexie a sentimentality snáď neuškodí. A teraz k tomu, čo sa od leta podarilo. 

Lezecké plány na jeseň 2025 som mal ešte pred pár mesiacmi úplne iné, a predstava návratu do Veľkých hôr bola len vzdialená vízia budúcich rokov. V júni mi však prišla ponuka od mojich dobrých kamarátov a špičkových poľských lezcov, Michala Czecha a Wadima Jablonského: „Máme permity na dve nevylezené šesťtisícovky v Karakorame. Je to celkom narýchlo, ale zháňame tretieho parťáka do tímu, si prvý, komu píšeme.“ Takejto ponuke som sa mohol len ťažko ubrániť. Po tom, čo som si vyčistil kalendár a zariadil všetko potrebné, som pozvanie s radosťou prijal.

Sezóna v Adršpachu plynula ako voda a ani som sa nenazdal, a už bola druhá polovica augusta – čas odchodu. Okrem samotného lezenia na panenský vrchol bolo lákadlom expedície aj to, že sme mierili do oblasti Saltoro, územia juhozápadne od Siačenského ľadovca. Do tejto oblasti bolo až doposiaľ prakticky nemožné sa dostať, a to kvôli komplikovanej geopolitickej situácii. Náš základný tábor bol v údolí Gyong, ktoré priamo susedí s tzv. Línou kontroly – de facto hranicou medzi územiami Kašmíru okupovanými Indiou a tými okupovanými Pakistanom.