21.12.2025 večer sadám do Kalfovej Californie a vyrážame smer Tatranská Javorina. Cieľ je jasný, Stanislawský na Javorový štít. Cestu sme vybrali na základe Adamovho odporúčania: ,,to je v pohode, to si dajte.” Tak plní elánu spriadame plány čo a ako. Vedeli sme, že cesta sa veľa lezie vďaka propagácii na instagrame a facebooku, tak to predsa musí byť pohoda… Morálku jemne naštrbí až čerstvé info od Mira: ,,v ceste každým prelezom ľadu ubúda a na pár miestach už treba aj skalu škrabkať” , tak si vravíme, že snáď tam ešte niečo ostalo aj pre nás.

Po asi troch hodinách spánku v aute ráno konštatujem, že ísť na otočku by bolo asi lepšie, balíme veci a za svetla čeloviek nastupujeme Javorovou dolinou, kde sa nám pomaly ukazuje impozantná hradba Javorového múru, od prednej Javorovej veže cez Rohový hrebeň až po Javorový štít a za každým rohom pozeráme nástup do našej cesty. K tej však treba vystúpiť až takmer k záveru doliny.

Do cesty naliezame trošku neskôr ako by sme chceli, ale zatiaľ to vyzerá, že sme sami a ani tie podmienky v ceste nevyzerajú zle. To sa nám potvrdí hneď v prvej dĺžke, ktorú Kalfo prebehne – krásny kútik so snehoľadom. Nasleduje dĺžka v ktorej je jedno miesto bez ľadu a chvíľu mi trvá, kým sa ním preškrabkám. Na štande prichádza zistenie, že bez tenkých skôb tu človek nemá čo robiť, pokiaľ nechce sólovať a že v ceste sú pasáže, ktoré sa nedajú úplne tutovo odistiť a treba liezť na istotu. Ďalšie dĺžky už zase lezieme v super snehoľadoch.

Medzičasom zisťujeme, že za nami lezú ďalšie tri dvojice a medzi nimi aj kamaráti z Poľska, ktorí obiehajú všetko, čo má ruky a nohy . Raz darmo, pekne vidno rozdiel medzi skúsenými alpinistami a zimnými “fušermi”. Keďže patríme do tej druhej kategórie, obiehajú aj nás. V kľúčovej pasáži prvej polovice steny mi celú dĺžku spríjemňuje hltanie snehu, ktorý na nás púšťajú Poľskí kamaráti (Tomasz a Marko, chalani s ktorými spravil Maťo Prcín prváč v Pakistane) . Na štande si hovorím, že začínam mať celkom dosť a keďže sme v polovici steny, dúfam, že sklon na chvíľku zvoľní a presne tak sa aj deje.

Nasleduje asi sto metrov snehového žľabu s príjemným sklonom, ktorým utekáme súbežne pod ďalšie super snehoľady, ktoré lezieme v dvoch dĺžkach a ocitáme sa pod kľúčovým kútikom za M5, v ktorom neostal takmer žiaden ľad. Horúcejší koniec lana vyšiel na Kalfa, tak sledujem ako sa pomaly ale isto preškrabkáva cez skalný úsek nad ktorým je zase dobre, čo pre nás znamená team OS. Na štande zisťujeme, že nás čaká posledná dĺžka, síce zle zaistiteľná, ale ľahká a tak utekám, lebo zostup chceme stihnúť za svetla. Na vrchole sme chvíľu po západe slnka a nemáme čas sa kochať, balíme veci a začíname zostupovať.

Zostupujeme naspať do Javorovej doliny cez Javorové sedlo, v sedle nasadzujeme čelovky a čaká nás ešte exponovaný traverz , na ktorý nás Miro upozorňoval a veru trebalo sa ešte riadne sústrediť. Po asi tristo metroch “meditácie” som konečne v doline a prvýkrát si sadám a pozorujem čelovky v traverze nado mnou. V doline sa čakáme s kamošmi z Martina a konečne je čas na jedlo a trochu oddychu, ktorý chalanom spríjemňujem komédiou s názvom “takto zamotať laná dokážem len ja”.

Po ceste k autu zisťujeme, že tých 10 kilometrov dolinou chutí po celodennom záťahu úplne inak a k autu prichádzame šťastní a totálne unavení, presne tak, ako sme chceli.

22.12. 2025 Stanislawkého cesta (žľabom) na Javorový Štít M5 AI5, 500 metrov, team OS

Matej Ďurnek a Martin Kalás.