V pondelok 26. 1. sa mi konečne podarilo nájsť si čas na lezenie a som rád, že sa Miro Ďurovec obetoval a zobral ma opäť okúsiť zimné radovánky v ľade.
Náš plán bol ísť smerom na Sliezsky dom a tam sa rozhodnúť podľa aktuálnej situácie. Po príchode nám bolo jasné, že Sopeľ je obsadený – pohľad na osem „horskáčov“ hovoril sám za seba. Keďže čakanie v rade na ľade nepatrí medzi najobľúbenejšie zimné aktivity, naša voľba padla na Orolína.
Ukázalo sa, že to bolo výborné rozhodnutie. Nakoniec sme vyliezli tri pekné dĺžky – Miro potiahol prvú, kde ho hneď čakal aj pekný kúsok kolmého ľadu. Ľad držal fajn, ale zhora sa na nás stále niečo sypalo. Ale hlavne sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Presne ten typ dňa, keď menej znamená viac.
Okolo tretej poobede sme boli späť pri veciach a prišlo finálne rozhodnutie – ísť dole. Nie pre únavu, ani kvôli podmienkam, ale preto, že som si jednoducho zabudol čelovku v aute.
Keďže sme boli na skialpoch, čakala nás ešte tá zábavná časť programu. Cesta dole bola miestami slušne zľadovatená, miestami to už pripomínalo skôr prehliadku asfaltu a drobných kamienkov, než zimný terén. Obchádzanie bolo miestami skôr kurzom rýchlej kreativity než lyžovaním – a lyže si to trochu odniesli. Našťastie nič, čo by nevyriešil dobrý servis – teda aspoň dúfam.
Ivan Janoško