Počas jarných mesiacov (marec, apríl) som liezol na lokálnych skalkách, hlavne na Belej a Súľove.

Podarilo sa mi vyliezť pár zaujmavých ciest.

Niektoré projekty odolali, keďže štúdium v Brne mi umožnilo tráviť čas na skalách iba počas víkendov. Za zmienku stojí natural verzia Darebáctva na Belej , ktorá bude cca. v obtiažnosti 8c (hard). Bohužiaľ na prelez si ešte bude musieť počkať pravdepodobne až do jesene, pokiaľ prídu kvalitné podmienky. 

Od 2. do 16. apríla sme sa vo veľkej, no pomerne často meniacej sa reprezentačnej zostave, vybrali poriadne sa rozliezť do jediného a jedinečného Fontáča. Z klubu som sa nahlásil ako zástupca len ja, v silnej zostave boli ale aj také mená ako Dávid „Zavaky“ Závacký ako náš reprezentačný otec-vedúci, Pišta Bednár, Vilo Ferčák, Vanda a Lujza Michalkové, Kubo Vlček a viacerí ďalší.

 Na začiatku apríla sme sa vybrali s Máriom Mutalom do Orca. Je to žulová, prevažne tradová oblasť severne od Turína. Cieľ máme poskúšať špáry všetkých rozmerov a tvarov.

Vyberáme si sektor Sergent, kde sa nachádza veľa špárových klasík. Počasie v Sergent ma horským charakter, nachádza sa v zhruba 1500 nad morom.

Túto sezónu zima začala a zároveň na chvíľu skončila už v októbri, spolu s Adamom Kaniakom sa nám podarilo vyliezť severnú stenu Matterhornu cestou schmidovcov. Po návrate som musel stráviť 2 týždne v nemocnici a následne 3 mesiace doma na PN kvôli omrzlimam.

Koncom januára prsty začali opäť vyzerať ako ľudské preto som sa rozhodol ísť na menšiu testovačku na popradské pleso.

Týždeň pred plánovaným výjazdom do Kyrgysztanu s mojim spolulezcom Rišom Nemcom ma koncom januára seklo v krížoch. V polohe ležmo, neschopný čokoľvek robiť som sa doma opúšťal a čas do odletu sa krátil. Asi dva dni pred odchodom sa môj stav začal lepšiť, síce zďaleka nie na 100%, ale predsa sme sa rozhodli vyraziť.

 25.3. sme sa vybrali s Marošom Bogom na dlhšiu túru do Tatier na skialpoch spojenú s lezením. Začali sme v Tatranskej Polianke cez Poľský hrebeň, Litvorovú priehybu, Gerlachovské spády a Komarnického roklou do Východného Batizovskeho sedla a odtiaľ zjazd ku autu za odmenu.V Komarnickom krásnych cez 100m ľadopádu.

13.4. sme ešte vybehli na Slavkovský štít cez tri Groszove ľady, ktoré boli ešte stále v dobrých podmienkach.

Ešte pár rokov dozadu som bol toho názoru, že zimný bouldering je buď pre veľkých fajnšmekrov alebo trochu bláznov. Teraz si vravím, že som sa skôr iba bál ho vyskúšať. Má to čo dočinenia s kožou, ktorá je v zimnom chlade suchá a drží, čo pre mňa ako potivého lezca s kožou bábätka príde veľmi vhod, trenie na skale je takisto výborné a aj to zohrievanie lezečiek pod pérovkou, chlípanie čajú a odbiehanie od variča či ohňa na pár minút pokusovania má svoje nezameniteľné čaro.