Deň pred odchodom – balenie. Balenie nám trvalo celé doobedie, nekonečné priberanie a odoberanie nepotrebného, len aby sa to zmestilo do expedičnej bedne. Prvá katastrofa začala na letisku, kde nám túto expedičnú bedňu dali vybaliť. Za pár minút sme museli dať späť do bedne všetko, čo nám predtým trvalo niekoľko hodín. Boli sme ale radi lebo sa tvrdí, že keď je zlý začiatok, tak je dobrý koniec.
letisko Samarkand
Po lete do Moskvy, v ktorej sme sa snažili vypiť všetok alkohol na palube lietadla nasledoval let do Samarkandu. Výstup z lietadla nám spríjemňovalo obrovské teplo a smrad z verejných záchodov. Ruský lezci, ktorý nás pozvali nám pripravili program spočívajúcu z návštevy miestnych mešít a trhov. Ďalším bol výlet do mesta Buchara. Po kultúre nás naložili na vojenský nákladiak. Odviezli nás do základného tábora vo Fánskych horách pri jazere Kuli-Kalon.
Už samotná cesta cez horské priesmyky bola veľkým adrenalínom. Zo základného tábora sme prvé dni absolvovali výlety do okolia a aklimatizačné túry na mieste okolité pohoria. Pri jednom takomto výlete sme ja a Noro natrafili na malú osadu miestnych pastierov. Pri pozorovaní miestneho osla, ktorý nás fascinoval tým, že mal úd dlhšie ako zadné nohy sme sedeli na drevenej ohrade a fajčili jednu cigaretu za druhou. Keď sa Noro rozkašlal z vyfajčených cigariet, prišiel ku nám miestny chlapec (cca 13-14 rokov) a pri počúvaní jeho kašľa skonštatoval, že do týždňa na ten kašeľ umrie.
Noro Gero, Marian Hanták, Laco Makay ml, Vlado Zboja, Palo Muráň
Po týchto potulkách a túrach prišiel čas na to, prečo sme tam prišli. Išlo sa liezť. Ja a Noro sme si vybrali ľadopád v kuloáre, ktorý končil v sedle a pokračoval hranou na štít Mirali. Túto cestu vyliezla rok predtým anglická výprava. Prvý pokus o nástup na stenu DIAMAR-u sa nám nevydaril. V noci sme sa vybrali pod nástup ale tesne pred vybalením vercajchu prišla veľká búrka. Urýchlene sme sa poschovávali a čakali na koniec búrky, čo bolo až po niekoľkých hodinách.
Na nástup do steny už bolo neskoro, tak sme sa vydali na cestu späť do tábora. Po ceste späť sme ostali zdesený. Za pár hodín dažďa obrovské množstvo zosunov, bahna a kameňov úplne zmenilo dedinu, po ktorej sme šli hore. Zostupovať sme museli úplne inou cestou a obchádzať bahnové pláne, po ktorých sa nedalo prejsť.
Po dvoch dňoch hlásili dobré počasie, tak sme pokus opakovali-prezmenu druhý cieľ-MIRALI. Do steny sme nastupovali ešte za tmy. Cesta začínala ľadopádom, ktorý mal dĺžku cca 600-700 metrov. Vynikajúci pevný ľad. Lezenie po ňom išlo veľmi rýchlo a boli sme presvedčení, že všetko pôjde podľa časového plánu, ktorý sme chceli si naplánovali.
Lenže po 300-350 metroch lezenia v ľade vyšlo slnko, ktoré začalo ohrievať skalu nad nami a tým začalo ostreľovanie. Najprv pršali kamienky vo veľkosti slivky, neskôr tenisovej loptičky a keď začali okolo nás lietať krčmové popolníky, tak sme zbabelo ušli do skalenej steny na pravo, kde nás čiastočne chránili previsy. To ale spomalilo postup, skala bola veľmi rozbitá. Istenie a štandy boli veľmi komplikované. Poobede sme doliezli na snehové pole, ktoré bolo cca 200 metrov dlhá a za ňou nás čakala ešte 200 metrov vysoká skalná stena, ktorá končila v sedle, kde bol plánovaný prvý byvak.
Odtiaľ sme mali na druhý deň pokračovať na štít Mirali. ( z neho jednodňový výstup a zostup – 2 noc v tomto bivaku. Zostup do inej doliny k Aloadinskemu jazeru, kde bol horolezecký tábor- 3. noc a zostup drobnými kamienkami asi 500m suť, skoro na celý deň do našeho tábora) To sa však neudialo, pretože na snehovom poli ktorý bol položený a ľahký- sme sa odviazali, aby sme zrýchlili postup. Približne v polovici som za sebou počul hluk. Obzrel som sa za seba a zbadal som Nora, ktorý akurát preletel cez hranou dosteny.
Zostal som sám a bez oblečenia na noc, lebo to mal pri sebe Noro. Ta isto mal pri sebe aj vysielačku, takže privolať pomoc alebo oznámiť čo sa stalo nebolo možné. Najdôležitejšie bolo prečkať noc mokrý v tenkých nohaviciach, tričku a v tenkej bunde. Počasie sa na šťastie nezmenilo a napriek tomu že riadne mrzlo, po využití všetkého čo som mal (laná, smičky, batoh) sa to dalo vydržať. Celú noc som sa rozhodoval čo spraviť. Doliezť cestu a ísť druhou stranou, cez druhú dolinu do tábora? Alebo zlaniť celú stenu naspäť? Ráno zvíťazila druhá možnosť a aj preto, že som mal všetok lezecký materiál. S prvým svitaním som začal zlaňovať. Mal som skúsenosti, odhodlanie, niekoľko kusov skôb a 2 ks lano á 40m. O 100% štandoch z dvoch bodov , alebo pavúkovi som mohol len sniť. Isto by mi nevyšiel materiál, takže samotné zlanenie bolo veľmi nebezpečné, s priebežným ostrelovaním padajúcich kamienkov, kameňov, balvanov.
Nora som našiel asi 200 metrov nad nástupom. Kúsok nad ním sa trhali seraky a okolo neho padali snehové lavíny, tak som ho chcel aspoň kúsok odtiahnuť, aby ho nezasypalo no bol to márny pokus. Bol som taký vyčerpaný, že som s ním ani nepohol. Tesne a konci morény oddychujem, trošku prespím a pokračujem nočným zostupom. Do tábora som sa dostal až na druhý deň ráno. Paráda ! Tým, že som mal dva dni na nohách mokré ponožky, tak mi ich dávali dolu aj s kožou. Nemohol som potom chodiť, tak som sa ani nezúčastnil na spúšťaní Nora a jeho prevozu do tábora. Predpoveď chlapca sa splnila, bol to presne týždeň od jeho predpovede. No pravidlo, ktoré som spomenul na začiatku sa bohužiaľ nesplnilo. Zlý začiatok a ten najhorší koniec.
Marian Hanták-KOLIBRÍK (spísané január 2018)