„Ak pôjdem do Tatier, tak jedine na Tupú“. Znel môj verdikt, keď som sa s Adamom dohadovala do Tatier.  Vzhľadom na snehové podmienky som dlho zvažovala, kam ísť. Ani predpoveď nebola bohvieaká. Ale už ma to ťahá do steny, predsa len je už druhý januárový týždeň a v denníčku zatiaľ žiadny záznam.

Ráno hľadíme z okna chaty na Popradskom, ako pekne vychádza predpoveď. Hmla, vietor a poletuje sneh. O deviatej vyrážame do doliny s nádejou, že sa ukáže modrá obloha. Za nami ako na zelenú sa rozbehli skialpinisti. Machri, sa im šľape, keď im horolezci prešľapú stopu.

Predpoveď vychádza priam ukážkovo a o jedenástej je celá dolina pod modrou kulisou. Nastupujeme. Hneď v prvej dĺžke sme sa rozhýbali v skalnom kútiku. Línia viedla stenou cik-cak, čím pripomínala Szczepanského cestu na MKŠ. Kľúčová dĺžka bola veľmi pekná a nie ťažká. Šikmý traverz, miestami exponovaný a trávy držali jedna radosť. Skalný výšvih v ďalšej dĺžke ukončil problémy výstupu.

Na Tupej som málokedy zažila firn, preto záverečné snehy škodoradostne prenechávam Adamovi. Nech sa učí, chlapec.  Západ slnka na hrebeni mi vlieva pocit spokojnosti nad naším rozhodnutím. Ešte sme stihli napozerať nejaké ďalšie výzvy v tejto doline a hybaj na pivo.

12. 1. 2019
Tupá, Štepanský, IV, OS team
Spolulezec: Adam Kaniak

Peťa Brožáková