Na Zbojníčke mi Jozef vraví, že o dva týždne nemôže ísť na Popradské pleso. Tak som začal hľadať náhradu, napísal som Katke a tá hneď súhlasila. Keď sme plánovali, čo budeme robiť, padla veta: “Keď bude aspoň trochu počasie na lezenie, tak budeme liezť; keď bude škaredo, tak pôjdeme VHT a keď to nebude ani na VHT, pôjdeme na turistiku.” Vravím si, to je žena pre mňa:-)
V piatok som zohnal odvoz z Brna o 15:00, tak by som mal stíhať predposlednú zubačku. Samozrejme, bola to komplikovaná jazda a nestihol som ani poslednú. Preto som poprosil šoféra, nech ma hodí na Štrbské pleso. Katka nás zatiaľ ubytovala. Na Popradskom plese sa zvítame, prebalíme, nastavíme budíky na 5:00, aby sme prišli skoro na nástup na Žabieho koňa; aby sme tam boli prví.
Zlaňujeme a začíname liezť. Katka ťahá prvú dĺžku. Zrazu počujem nejaký ruch nad nami a nejaký povedomý hlas. Peťa – tá zrazu zlaňuje k nám; zvítame sa a súčasne lezieme dve dĺžky. Keď sme vyliezli na vrchol, už tam nikto nebol. Na hrebeni na Rysy vidíme jednu dvojicu – chalani zo štandu asi nevydržali čakanie.
Zlaňáky sme trafili správne. Z nich sme mali trochu obavy, lebo kamaráti ich správne netrafili a museli prusíkovať. Schádzame k chodníku, tam si dávame kúsok od chodníka piknik na balvane a vychutnávame si Tatry. Cestou dolu nám bola dopriata parádna sprcha. Na chate sa snažíme sušiť veci, kde sa dá.
Pavol Španihel