Tentoraz sme sa vybrali na Zbojníčku. Predpoveď počasia nevyzerala moc ideálne, ale po lepšom zhodnotení to nevyzeralo vôbec zle. V piatok sme prišli na chatu, kde nás čakalo prekvapenie – pôvodne vybookovana chata bola prázdna. Dali sme si večeru a na ráno sme si nechali pripraviť balíčky, aby sme mohli skoro ráno vyraziť liezť, aby sme nezmokli.

V pláne je Javorový štít Rebrom Kele-Šuna III-IV. Prvú dĺžku ťahá Jozef. Ja ťahám druhú – tu som trochu preklínal lezenie vo vibramoch, hlavne na vlhkých miestach. Po dolezení tejto dĺžky Jozef obúva lezky, ja, keďže ďalšiu dĺžku idem ako druholezec, si zatiaľ nechávam topánky. Jozef ťahá tretiu dĺžku – dala mu aj trochu zabrať. Štvrtú ťahám ja, nechávam si topánky, keďže predchádzajúca sa mi v nich liezla dobre, a dobre som spravil – bola veľmi ľahká, škoda trápiť nohy v lezečkách.

Piatu ťahá Jozef, na konci zastaví a pýta sa ma, kadiaľ ide, že to nie je za 4 ale aspoň za 6. Poviem mu, že určite vpravo a po chvíli trápenia je hore. Keď som doliezol na to miesto, tak si vravím, že vpravo to určite nemôže ísť, treba ísť rovno a to aj odpovedalo za 4. Pri zlaňovaní sa začalo zhoršovať počasie, tak sme išli radšej na chatu. Na chatu sme dorazili v správnu chvíľu, keď sa spustil dážď. Keď dážď ustal, vybehli sme ešte na Svišťový štít.

Na druhý deň sme mali dva varianty – Široká veža Motykova cesta alebo Vareškový hrebeň. Zvolili sme Vareškáč, keďže po ňom už dlhšie pokukujeme. Začíname v Slavkovskom sedle. Zo začiatku sa motáme v rozbitom, nie moc príjemnom teréne, ale potom ľahučký pekný hrebeň s peknými výhľadmi (ak sa zrovna cez nás nevalila hmla). Pri Slavkovskej kope počujeme prvé hrmenie, tak trochu zrýchlime, dážď nás chytil niekde pri nekonečnom zostupe zo Slavkovského štítu.