Mnohí z nás to už pravdepodobne zažili – vonku treskúca zima, ako na potvoru začalo snežiť,cesty na domácej preglejke sú už polezené zhora-zdola, a to slnko, čo sem-tam vykukne, má tepelný efekt placeba. Vtedy sa myšlienky uberajú k príjemným májovým skalkám či stránkam časopisov s článkami zo Španielska, Francúzska, Talianka… a Grécka. Jeden taký doma mám, Horolezca spred cca roka-dvoch, a v ňom článok o Leonidiu. Oranžový vápenec, siahodlhé línie a prísľub teplôt nad desať stupňov mi vŕtali hlavou dlhšiu dobu. Na konci januára však prestali byť predstavami, vydal som sa ich zažiť na vlastnej koži!
Spolu s partiou cezpoľných kamošov sme sa vybrali na dva týždne preskúmať krásu zapadnutého niekoľkotisícového mestečka Leonidio a jeho nekonečného potenciálu, a zároveň si užiť grécku atmosféru, kedy sa nikto nikam veľmi neponáhľa. Samozrejmosťou boli gyros, souvlaki, baklava a kadejaké pochutiny z miestnych obchodíkov a trhov. Ale k lezeniu… Za desať lezeckých dní sme pochodili desať sektorov, naliezli nespočetne metrov a vyskúšali cesty dlhé, previsnuté, ale aj technickejšie kolmičky, po typických zahraničných ciagľoch, aj malých vápencových ježkoch. Podarilo sa nám zožať celkom peknú úrodu, prišlo aj na nejaké to zvýšenie maxima, a zo svojej strany vyberiem zopár kúskov, ktoré som si z Leonidia priniesol:

Leonidio má ešte stále hromadu potenciálu a určite je na ňom čo objavovať aj pri ďalších návštevách. Ak Ťa tento krátky report zaujal, máme z výjazdu aj dlhší fotoreport na climb.sk. A ak patríš k tým, čo počas dlhých zimných večerov snívajú o lezení v teplých končinách, neváhaj, Leonidio je hneď za rohom!

Andrej Capko