Tretí septembrový týždeň sme sa s Kvasom a kamarátom Marekom z Prievidze rozhodli dať si pauzu od každodenných starostí, a vyraziť na lezecký výlet. Pôvodne sme mali namierené do údolia Zillertal, ale počasie – v podobe snehu – nás nasmerovalo južnejšie, do okolia Lago di Garda.

Moje posledné horolezecké výzvy som smerovala na tatranských klasikov. Ich cesty sú do dnes neodistené a tak na vás čaká pravý duch alpinizmu.

Po stopách Birkenmajera 1930

Cesta Birkenmajera a Kupczyka kl. V+, spolulezec Daniela Pellerová

Prvý deň sme vybehli (po spravnosti sme sa vyviezli – dik Ivo za elektrobike ) s Maťejom Ďurnekom na Popradske pleso a liezli sme cestu Správny čas – preliezli sme PP VIII. Následne sme v ten isty deň prešli okolo Tatier a celou Bielovodskou dolinou až na táborisko.

Ráno sme potom nastúpili do Mlynárika kde sme liezli cestu Pankiewicz – Wolf. Dobre sme si zašportovali, hlavne čo sa hlavy týka, a po cca 9 hod. sme cestu vzdali, cca 3 dĺžky pod vrcholom hornej pasáže steny Za najťažsími dĺžkami sme dosť blúdili, a kvalita skaly tiež nie je nič moc.

Tento rok sme sa pustili do vytvárania nových lezeckých ciest v okolí Beluše a Ladiec. Jedným z miest, kde prebiehajú práce, je zabudnutá lezecká oblasť Dinoland, ktorú objavil a prvé cesty v nej vytvoril Dino Kuráň. Nepokračovali v jeho pôvodnom zámere vytvárania prvovýstupov. Rozhodli sme sa pre moderný prístup a cesty vytvárame ako športovky.

Túto sezónu si viacero členov nášho klubu, menovite hlavne Paula Smatanová, Adam Kaniak a Matej Prcín, obľúbilo mekku klasickej pieskariny – Adršpach. V Ádri sa párkrát ukázali aj ďalší členovia, ako Tomáš Buček či Rišo Nemec. Niektorí sa do Ádru na sezónu presťahovali, iní tam pendlujú z Považia často aj dvakrát do týždňa.

Manínčanom sa od začiatku sezóny podarilo mnoho pekných výstupov v klasických cestách, prevažne do obtiažnosti VIII a – netrúfam si odhadnúť koľko, ale myslím, že nebudem preháňať, keď poviem stovky. A sezóna sa zďaleka nekončí.

Keby si chcel niekto z Vás lezenie v Ádri vyskušať neváhajte sa nám ozvať, ale pozor, je veľké riziko, že si to tam zamilujete a potom tam budete musieť vkuse jazdiť. 

Keď sa človek pohybuje dlho v jednej doline, jeho optika sa pomaly mení. Po x-tých návštevách Baraniek som si začal viac všímať južnú stenu Pravého piliera. V tejto stene sú opísané iba dve cesty – Petríková cesta a Prvé krôčky. Po hľadaní v starých archívoch a rozhovoroch s miestnymi legendami s bezodnými znalosťami sme aj tak nenašli žiadne ďalšie cesty. Tak sme sa tam išli pozrieť…