Lezecké plány na jeseň 2025 som mal ešte pred pár mesiacmi úplne iné, a predstava návratu do Veľkých hôr bola len vzdialená vízia budúcich rokov. V júni mi však prišla ponuka od mojich dobrých kamarátov a špičkových poľských lezcov, Michala Czecha a Wadima Jablonského: „Máme permity na dve nevylezené šesťtisícovky v Karakorame. Je to celkom narýchlo, ale zháňame tretieho parťáka do tímu, si prvý, komu píšeme.“ Takejto ponuke som sa mohol len ťažko ubrániť. Po tom, čo som si vyčistil kalendár a zariadil všetko potrebné, som pozvanie s radosťou prijal.

Sezóna v Adršpachu plynula ako voda a ani som sa nenazdal, a už bola druhá polovica augusta – čas odchodu. Okrem samotného lezenia na panenský vrchol bolo lákadlom expedície aj to, že sme mierili do oblasti Saltoro, územia juhozápadne od Siačenského ľadovca. Do tejto oblasti bolo až doposiaľ prakticky nemožné sa dostať, a to kvôli komplikovanej geopolitickej situácii. Náš základný tábor bol v údolí Gyong, ktoré priamo susedí s tzv. Línou kontroly – de facto hranicou medzi územiami Kašmíru okupovanými Indiou a tými okupovanými Pakistanom.

Tieto dve mocnosti už niekoľko dekád vedú o tieto teritóriá konflikt a udržiavajú vysokú armádnu prítomnosť. Po celom regióne sú v horách rozmiestnené desiatky menších či väčších armádnych základní až do výšok 5500 – 6000 m n. m. Z týchto dôvodov bol celý región od druhej polovice 70. rokov uzavretý pre akýkoľvek turizmus. Minulý rok Pakistan tieto územia sprístupnil prvýkrát po viac ako 45 rokoch a my sme boli prví turisti v týchto horách po tak dlhom čase. Na mnohých miestach sme boli prví ľudia vôbec. Toto je sen asi každého horolezca – desiatky nevylezených kopcov, nekonečný potenciál, ultimátne dobrodružstvo.

S nepreskúmaným územím však prichádza aj neistota, čo vás čaká. Na expedíciu sme odchádzali s minimom informácií. Satelitné snímky a mapy síce poskytujú relatívny obraz o reliéfe, strmosti stien a podobne, no občas vedia byť zavádzajúce – nevidno na nich napríklad seraky či iné dôležité detaily v stene.

V údolí Gyong sme mali dva povolenia na dve dominantné, nevylezené kopce – Gharkun (6600 m n. m.) a Chumik Kangri (6754 m n. m.). V Pakistane je výstup na kopce nad 6500 m legálny iba s permitom. Obzvlášť v tejto oblasti je lezenie bez neho prakticky nemožné pre množstvo vojenských kontrol cestou do basecampu. Nechceli sme všetko staviť na jednu kartu, takže sme si radšej priplatili za druhý permit, aj keď sme vedeli, že šanca vyliezť prváče na oba takéto masívne kopce je veľmi malá.Paradoxom regiónu je, že napriek odľahlosti je tu armádou vybudovaná dobrá infraštruktúra. Vďaka tomu bol náš basecamp vo výške 4100 m kompletne prístupný jeepom a nachádzal sa približne 500 metrov od jedného z armádnych kempov.

Po založení basecampu sme nelenili a hneď na druhý deň začali s aklimatizáciou. Podnikli sme niekoľko jednodňových túr, aby sme sa v doline rozhliadli a vôbec prvýkrát videli naše plánované steny. Prvé dni bol Chumik Kangri zahalený v mrakoch, takže prvou viditeľnou stenou bol masívny, 1700-metrový severný pilier Gharkunu – krásny a zároveň vzbudzujúci obrovský rešpekt. Zo satelitných snímok sme už mali predstavu o línii centrálnym pilierom steny, no realita bola omnoho impozantnejšia než Google Earth. V stene sme videli viacero serakov, bližšie než by sme chceli. Pilier spravidla znamená bezpečie, no nie vždy – keby sa niektorý serak uvoľnil v nesprávnej chvíli, mohlo by to mať zlé následky. V doline pod Gharkunom sme si potvrdili, že mimo samotnej steny nie je možné aklimatizovať sa do 6000 metrov. 

Ďalšie dni sme preto obracali pozornosť k doline Chumiku Kangri, kde bol naším cieľom výstup južnou stenou. 1100-metrová stena bez serakov pôsobila hneď vľúdnejšie a príťažlivejšie než Gharkun a po pár dňoch v nás dozrievalo presvedčenie, že Chumik bude plánom A. Problémom bolo, ako sa pod stenu dostať. Spočiatku nebolo isté, či sa to podarí. Samotnú stenu a horný ľadovec pod ňou strážila obrovská skalná hradba kolmých stien a zľava otrasný icefall, ktorý sme okamžite vylúčili ako prístupovú možnosť. Pár dní sme sa motali po doline, kochali sa krásami hôr a zvykali si na riedky vzduch. V prvom kole aklimatizácie sme si založili ABC vo výške približne 5000 metrov, kde sme spali dve noci a podnikali túry do 5400 a 5800 m, skúmajúc možnosti nástupu na horný ľadovec. Po prvom aklimatizačnej rotácii sme sa vrátili do BC zregenerovať. Na štyri dni nás tam zastihlo zlé počasie – hore napadlo do 40 cm nového snehu.

Keď sa konečne vyčasilo, vyrazili sme na druhé a finálne kolo aklimatizácie, s cieľom prespať aspoň vo výške 6000 metrov. Našou jedinou nádejou bol nástup na horný ľadovec. Na naše šťastie sme v inak nepriechodnej bariére našli žľab so systémom rámp a políc, kadiaľ sme sa takmer bez lezeckých obtiaží prebojovali na horný ľadovec. Napriek tomu to bolo extrémne namáhavé, mali sme veľmi ťažké batohy – plánovali sme tam presunúť ABC a nechať depozit. Po noci v novom ABC v 5600 metroch sme sa vydali vyššie. Plán bol spať minimálne v 6000 a ideálne sa ešte prejsť vyššie. Na obed sme rozložili bivak v 6100 metroch ale zvrat počasia nám znemožnil ísť kamkoľvek vyššie. Po 20 hodinách v polohe ležmo sme da ďalší deň v snežení a nulovej viditeľnosti dali na zostup. Dole sa nám podaril zísť len vďaka tracku na hodinkách, podľa ktorého sme išli.   Po zostupe do BC sme ďalší deň strávili regeneráciou, bez vidiny toho, že by sme mali najbližšie dni vyraziť do steny – počasie nevyzeralo najlepšie. Zrazu sa po aktualizácii inReachu ukázalo, že od ďalšieho dňa sa robí 5–6-dňové okno počasia. Presne toľko sme potrebovali, ale bolo treba konať rýchlo. Predpoveď nám potvrdil aj meteorológ z Poľska, a tak bolo rozhodnuté: ide sa do akcie!

Jediný spôsob, akým sme chceli na expedícii fungovať, bol alpský štýl – bez kompromisov. Inak liezť nechceme a vlastne ani nevieme. Od BC až po štít sme vždy fungovali iba my traja, všetko si sami odniesli, nič nefixovali… proste tak, ako sa to má v týchto horách robiť! Prístup do ABC na horný ľadovec trval dva dni. Pred skorými rannými nástupmi do veľkých stien mám väčšinou celkom nekľudný spánok. Tentokrát som bol prekvapený, ako dobre som sa vyspal. Bol som vyrovnaný ako už dávno nie a tešil som sa na dobrodružstvo – na to, že nič nie je zaručené, a vedel som, že lepších parťákov by som si ani nemohol želať.

Budík 1:00, pred treťou vyrážame z bivaku. Naša línia začína ľahkým snehovým terénom a postupne sa dvíha do niekoľkých dĺžok 70–80-stupňového ľadu. Túto pasáž preliezame schválne veľmi skoro, ešte potme a za úsvitu, aby sme eliminovali nebezpečenstvo padajúcich kameňov. Po pár dĺžkach ľahkého ľadu línia postupne uhýba doľava a ťahá sa do bezpečia na pilier. Čím sme vyššie, tým sa stena viac a viac stavia a obtiažnosť naberá na obrátkach. Pomaličky ukrajujeme jednu dĺžku za druhou – žiadna z nich nie je zadarmo. Poctivé mixové lezenie, stále prevažne 5-ková obtiažnosť. S ťažkými batohmi a riedkym vzduchom žiadna prdel. Celá cesta, s výnimkou zopár lokrových dĺžok, vedie vo fenomenálnej, katalógovej zlatej žule – pre toto sa chodí do Karakoramu! O tomto môžu v Nepále len snívať. Okolo 3–4 poobede doliezame do miesta nášho plánovaného bivaku – na snehový hrebeň, kde dúfame, že vykopeme policu pre stan. Headwall týčiaci sa nad nami nás odradí od ďalšieho postupu, lepší bivak by sme nenašli. Po hodine výkopových prác staviame stan na krásnej polici – náš dvojmiestny útočný stan poskytuje relatívny komfort pre trojicu a máme pohodovú noc.

Druhý deň ráno sa nikam neponáhľame. Do miesta bivaku má začať svietiť slnko okolo siedmej, čo je vítaný života-budič pred tým, čo nás čaká. Z bivaku začínam ťahať prvé dĺžky. Všetko ide hladko, no stena nám nič nedáva zadarmo. Sme v 6250 m a pre mňa aj pre Michala je to prvá skúsenosť s lezením v takejto výške. Takto náročné lezenie je omnoho pomalšie než vo 4000 m v Alpách. Hlava by chcela ísť rýchlejšie, telo neposlúcha – v týchto horách veci majú úplne iný rytmus ako doma. Po pár dĺžkach preberá vedenie Michal. Padol na neho asi najťažší blok cesty, no bravúrne si poradil. V prvej dĺžke hneď použil rebrík na hákovanie – aspoň sme boli radi, že sme ho nebrali nadarmo. S výnimkou tejto dĺžky, ktorá by išla v lezečkách a keby sa cez ňu nevalila voda odhadom  za 6c, sme všetky ostatné dĺžky vyliezli team onsight. Vyššie nás čakal najväčší otáznik celej cesty. Z vrcholu piliera mala cesta vytraverzovať z ťažkého skalného terénu do ľahšieho ľadového kuloáru napravo od veľkého seraku, vedúceho na podvrcholové plató. Hoci sme mali istú predstavu, nebolo isté, či sa dostaneme na sneh. Tu Michal predviedol brilantnú ukážku svojho horolezeckého umu. Z vrcholu piliera v extrémne exponovanom teréne, s kilometrovým luftom pod sebou, vytraverzoval a trochu zliezol do veľkého kúta naľavo. Tento kút nás vyviedol o dve dĺžky vyššie, odkiaľ sme mohli diagonálne zlaniť do ľahšieho terénu. Od pohodlného bivaku na podvrcholovej plošine nás delilo asi 100 m, vo výške 6600 m pocitovo skôr 500 m. Zotmelo sa a teplota prudko klesla. Bez zásadných problémov, okrem premrznutých prstov, sme doliezli do bivaku, kde sme si mohli dať dole sedáky a vedeli sme, že ráno budeme stáť na vrchole. Noc bola chladná, ale keď sa túlite s kolegami natlačení ako sardinky v stane 2×1 m, nie je to také zlé.

Ďalší deň nás delilo od vrcholu už len 150 m brodenia v 40–50-stupňovom snehu. Nič technicky náročné, len drina. Niečo po ôsmej ráno, tretieho dňa, stojíme ako prví ľudia vôbec na vrchole Chumiku Kangri. Pár minút sa kocháme výhľadmi na okolité kopce, z ktorých väčšina stále čaká na svoj prvovýstup, a na zvyšku nikto nebol desiatky rokov. Výstup na vrchole zďaleka nekončí. Vydávame sa dole. V bivaku varíme vodu a jedlo, pokračujeme smerom na ľavý hrebeň – náš plánovaný zostup. Prvý úsek po snehovom plató je ľahký. Ideme súbežne naviazaní na lane. Ako sa blížime k ostriu hrebeňa, terén sa nakláňa a je čoraz nepríjemnejší. Naväzujeme sa na plných 120 m, Wadima istíme pri zliezaní 50-stupňového snehu, vŕta šróby, kde sa len dá – dobrého ľadu je málo. Dostávame sa k prvej skalnej bariére, odkiaľ začína zlaňovanie. Preberám vedenie a vŕtam jeden abalak za druhým. Pri desiatom som prestal počítať. Za pár hodín prezlaňujeme ostrím hrebeňa až do miesta, kde sa treba pustiť rovno dole stenou – posledných 400 m. Najnepríjemnejšia časť výstupu. Našťastie, máme dobré načasovanie, stmieva sa a za celý ča nepadol jediný kameň – šťastie stálo pri nás. Štandy v ľade sa menia na štandy v skale a my zlaňujeme kolmou žulou, jednu dĺžku za druhou. O deviatej večer sme pod stenou – bez skôb, bez vklínencov, bez slučiek. O desiatej späť v ABC. Nasledujúci deň všetko balíme a zostupujeme 1500 m do basecampu, kde nás s nadšením vítajú naši dvaja kuchári a styčný dôstojník.

Po oddychu a kopách jedla v basecampe sa naposledy vyberáme do doliny pod Chumik, kde sme si nechali depozit, ktorý sme už nevládali zniesť. Je slnečný deň, ležíme na karimatkách, z repráku hrá Dark Side of the Moon, a naposledy sa kocháme naším kopcom. Pozrieme sa navzájom na seba – to je ono! …tak sa zrodila naša cesta „The Great Gig in the Sky“ M6, A1, 1100 m.

Adam Kaniak