Tento článok nebude chválospevom o heroickom lezeckom výkone, „dobití“ vrcholu a úspešnej lezeckej expedícii. Ale čo vlastne definuje úspešnú lezeckú expedíciu? Ide iba o to vrátiť sa s vrcholom? Alpinizmus nie je šprint, ale skôr beh na dlhú trať, trať takú dlhú ako samotný život, alebo aspoň do vtedy kým neprestaneme liezť. Je to sústavné získavanie skúseností, tréning intuície a rozhodovania. Je to umenie robiť správne rozhodnutia, umenie vedieť si povedať kedy je čas to otočiť, tak aby to nebolo priskoro, ale hlavne aby to nebolo neskoro a vedieť prijať porážku. Mnohé z týchto rozhodnutí sú veľmi náročné a často nás trápia ešte dlhý čas, hlavne z pohodlia gauča, keď zavládne spomienkový optimizmus. „Vedeli sme niečo spraviť lepšie? Čo keby sme toto spravili inak? Čo keby…“ 

Ale poďme od začiatku. Pred pár dňami sme sa s Rišom Nemcom vrátili z expedície do východného Nepálu, do regiónu severne od Kančenčongy, tretej najvyššej hory sveta. Čo-by kameňom dohodil od hraníc s Tibetom a Indickým Sikimom. Naším cieľom bolo vyliezť v alpskom štýle na panenskú 6880 metrov vysokú horu Drohmo 1400 metrovou severozápadnou stenou. 

V polke Júna sme spolu s českým kolegom – Frantom Buličkom z Prahy vyrazili smer Chamonix. Cieľ bol jasný chceli sme ísť liezť  450 metrovú cestu Voie Petit obtiažnosti 8b na Grand Capucína (3 838m). 

Keď sme v sobotu 18. 6. dorazili do Sallanches za chalanmi Adamom, Rišom a Matejom predpoveď na najbližšie dni nevyzerala vôbec pozitívne. Napriek tomu sme sa ale rozhodli využiť aspoň jeden deň údajne dobrého počasia a vyrazili sme hned v nedeľu ráno lanovkou z Talianska pod Gand Capucína. V ten deň sa nám podarilo ešte naliezť do cesty, ale pod 5. dĺžkou (8b) začalo snežiť a boli sme nútený kompletne mokrý utiecť zo steny. Druhý deň ráno sme sa na ladovci zobudili do upršaného rána a nezostávalo nám nič iné ako zbaliť mokré veci a ísť restiť dole do Val Aosty.

Začnem článok netradične od konca.

Ďakujem všetkým deťom, za perfektnú reprezentáciu, som pyšný tréner!

 V Laskale sa v sobotu pretekalo v lezení na obtiažnosť a v nedeľu sa rozhodovalo o Majstroch Slovenska na rýchlosť.

Výsledky

Skalnatá chata je znovu v plnej prevádzke, tak sme podnikli už minulý rok menší klubový výjazd. Bohužiaľ nám počasie neprialo. Tento rok sa na Skalnatú chatu vraciame len vo dvojici a predpoveď počasia je opäť nie úplne lezecká. Rozhodneme sa privstať si a rozbehnúť sa do steny hneď po vybalení vecí na chate.

Spolu s Mišom Mikušincom sme vyrazili na dvojtýždňový trip do Francúzskej oblasti Ceuse.

Po ceste sme sa zastavili na na 2 lezecké dní vo Švajčiarsku v oblasti Voralpsee, kde sa mi podarilo vyliezť cesty Euphorie 8b+ (PP), Alaska kid 8a (OS) a Jack blitz 7c (Flash). 

Ádr je vskutku magické miesto, ktoré som si v poslednom čase veľmi oblúbil. Miestne klasické cesty plné histórie a príbehou odvahy prvovýstupcov ponúkajú skvelé prevažne špárové, komínové a širočinové lezenie. V Ádri nezáleží kto kolko vylezie niekde v previse na vápenci, ani na žule s friendami a vklinencami. Tu sa učíte liezť na novo, a je to skvelá sranda, teda pokial na to máte dostatočný morál. Určite nieje prehnané tvrdenie že toto je jedna z top skalných oblastí ma svete. Tento rok sa mi podarili zatial tri návštevy a vyliezol som niekolko velmi pekných aj nie úplne ľahkých klasických ciest a aj som zavesil premiérový adršpašský pytel a zliezal čestu z 25 metrov spod druhého kruhu.