Klasika na úvod sezóny

Veru, veru žabí kôň bol, je a bude horolezeckou maturitou pre začiatočníkov. Tento fakt  potvrdila v tejto klasike maďarská skupina kurzistov a tiež nováčik z HK Manínu.
Ráno rozliepame oči už o štvrtej. Búrka chodí do Tatier každý deň pravidelne ako na večeru. Chceme sa jej vyhnúť a nie sme sami. Prvých „útočníkov“ na žabieho koňa stretáme už na parkovisku. Dolinou nás predbiehajú samí machri s lanami cez batoh. Ale našťastie väčšina mieri pod Voliu vežu. Napriek tomu je pohľad na koňa zúfalý. Štrúdľa ľudí , ktorých pohyb pripomínal dobývanie osemtisícovky. Obloha sa zatiahla, nastúpiť-nenastúpiť? Ak predbehneme tých motákov pred zlaňákom, tak to dáme a s touto myšlienkou už stúpam hore. Z pôsobenia maďarských nováčikov v tomto dvojkovom teréne som mala zmiešané pocity. Laná viseli jedno cez druhé, doberanie druholezca cez kýbel, pohyb zúfalý, to vyzerá na bivak. Hlavne, že sme ich predbehli. Na zlaňáku čakali chalani z parkoviska, ktorí to po mojom príchode vzdali. Či som bola moc drzá, alebo ich odradila tá masovka, nevedno. Svojím tempom som predbehla, resp. obišla ďalšiu dvojku pred nami (tu bol oný nováčik z HK manínu, pekná náhodička) a dohnala tak skupinku maďarov. Takže som posledná nastúpila a prvá zlanila.
Ako náhle som sa dotkla zeme, zahrmelo. Timing LTT. Ivane som nechtiac zobrala reverso, tak zlanila cez polovičný lodný. Padá drobný dážď, vyšlo slnko a búrka ako na objednávku prišla tiež. Spod Ostrvy vidíme závoje z čierneho „Rumburaku“ a už vieme, že na Popradské to nestihneme. Ale netrhá nám to žily, žabieho koňa sme zdolali a prišli do bezpečia.


Peťa Brožáková

Pridaj komentár