Po 3 hodinovom šľapaní kopcami a roklinami nás cestička vyvedie na chatku Pinnacles. Dve mladé správkyne, ktoré tu dobrovoľníčia nás vítajú a po skontrolovaní našich lístkov na chatu sa poberajú na vedľajšiu správcovskú chatku (stále som Veron hovoril, že sú lezbičky a ona mi nechcela veriť). Takže chatku máme sami pre seba, čo sa vraj tuna moc často nestáva, keďže sa nachádzame síce na Bé-čkovom, ale taktiež známom turistickom okruhu. Ráno sa budíme do totálneho plechu a po raňajkách cupkáme pod krásne 50 – 100m zlepencové veže, na ktorých sa nachádza len zopár ciest. Vyberáme si najvyššiu vežičku Central Pinnacle a najdlhšiu cestu na ňu od miestneho borca Murray Judge z 1994 – Rocky Road za 7 na OS (novozélandských 20). Prvú dĺžku za 6 tvorí zapeklitý boulder, ktorý mi pripomína cestu Ťažký nástup v Maníne. Miestny zlepenec je riadne hrubozrnný a pekne sa zarýva do kože na prstoch a lezečiek. Au. Druhá dĺžka – 36 metrová kolmica, ktorá začína technickým traverzom ma dostáva pod centrálnu stenu, kde vidím v postupových isteniach majlonky. A to neveští nič dobrého. Dakto sa tu musel dosrať a zlanil. Po pár krokoch aj viem prečo. Nity sa stratili a nasledujú odvážne 8 metrové odlezy od nitu k nitu po veľmi technických a delikátnych krokoch, kde vždy ťažký krok je pod nitom. Klasa za 7 tu akosi ide bokom.

Murray Judge mal odvahy na rozdávanie. S Veronkou doliezame poslednú dĺžku za 6+ na gýčový oblý vŕšok. Za chrbtami sa nám týčia bazaltové stĺpy, čo je podľa mňa svetový unikát, keď ráno leziete na zlepencových vežiach a poobede si zájdete na úžasný bazaltový vodopád vzdialený len 100 výškových metrov.

Prst v sprievodcovi mi padne na sektor The Fortress a pri pohľade na hranu za 7+ s názvom Scimitar s kľúčovou dĺžkou celou po vlastnom, nie je o čom. Prvú dĺžku naťahuje Veron. Pekný nie ľahký rajbák za 5 s pridržiavaním sa kúta. Na bazaltových stĺpoch je známe, že čím idete vyššie, tým sklon prudko rastie presne ako prehnutý luk. Kľúč za 7+ (novozélandských 21) začína v hluchom kúte s mizernými nohami a rukami. Prvé 3 mikročoky, ktoré zakladám sú proforma, čo znamená, že keby spadnem, tak oprášim štand. Asi po 15tich metroch tesne s kľúčom pod nohami založím v jednom mieste 2 tutové vklínence, po ktorých je znova radosť žiť. Jemné lezenie pokračuje až do štandu. Veron preberá vedenie a dolieza 3tiu dĺžku za 6 na vŕšok. V oblasti Mt. Somers je mnoho ciest v bazaltoch a veľa priestoru na nové cesty v zlepenci, tak určite sa tu ešte chceme vrátiť v budúcnosti a možno sa zapísať aj svojimi menami do tohto krásneho kúsku Zélandu.

Horám zdar!