Začali sme na Čertovej stene a skončili v Satanovej galérii. Ku koncu roku sme sa rozhodli využiť jeden pekný deň medzi snežením v piatok a dažďom v nedeľu a tak skoro ráno sme v sobotu 30.12. vyrazili do Mengušovskej doliny. Cieľ stanovený nebol, ale vzhľadom ku kratším dňom sme vedeli, že to bude asi niečo kratšie.
Fantasticky naplánovaný štart z parkoviska nás priviedol na Popradské pleso presne v čase otvorenia reštiky, takže orosená 10- tka doplnila vypotenú vodu a priniesla potrebné proteíny a náladu. Pri východe slnka a pohľade na obsypané Bašty a Satana, sme sa rozhodli pre druhú variantu a hlavne pre neznesiteľnú bolesť chodidiel z nevypálených papúč v lyžiarkach. Chvíľa posedenia pod Satanom s vypnutými prackami stačila na regeneráciu a cieľ bol vybratý. Pekná línia a na pohľad dobré podmienky v Popradskej ceste rozhodli.
Nedočkavosť na lezenie zatemnila rozum a klasicky po prvých metroch lezenia som vedel, že som sa zabudol napiť a čosi zjesť. Hneď som vedel že to ponesiem nedotknuté domov J. Až na dve šálky čaju po zlanení, aj tak bolo. Ale tým srandy len začali.
Po natiahnutí prvej dĺžky som doberal Mariana Plessela, ktorému na konci spodnej stienky sa rozpadla mačka a zhrkotala do doliny. Keďže to bolo tesne pod snehovým poľom sme sa rozhodli že to dolezie, potom po snehovom poli vytraverzuje do žľabu, kde sa vyviaže , pôjde hľadať mačku a neskôr sa po vlastných stopách vráti. Porucha mačky bola vážnejšia, takže oprava trvala dlhší čas, ale všemocný leukoplast to zvládol. Z tohto obdobia sú tie pekné fotky balóna, ktorý pod nami pristál. /Kupodivu žiadne keci typu- kašlime na to, to sa nedá opraviť J./
Potom bolo krásne zimné lezenie, akurát s horšími možnosťami istenia, lebo všetky špáry boli zasypané a bolo treba dosť čistiť. Stienka pod previsom už vycerila zuby, lebo bola poriadne obsypaná a niečo založiť bolo ešte horšie. Jeden frend medzi previsom a štandom ma trošku znervóznil, ale ušlo to. V previse bolo treba dosť pucovať aby sa čosi objavilo, no dalo sa. No bonbónik bola oľadnená stienka nad previsom. Všetky zúbky a špárky zaliate, pre malú hrúbku ľadu bolo možné len ľahké zaseknutie. Prvé dva kroky pustili, ale tretí ma poslal do doliny. Skobka si s mojou váhou poradila, ale aj tak som radšej hneď prešiel do zbraní, aby som ju neprovokoval J. Takže znovu previs, stienka trochu doprava a – pustila.
Doľava frend a bolo to. Ťažkosti za mnou.
No a keď sme zlanovali, hovoríme si, že mali by sme tu niečo nechať na pamiatku, že sme tu boli a Mariana napadlo / neviem prečo/, že tam zahodí brzdu J, tak som ho potom spúšťal.
No a zjazd na lyžiach až ku autu na parkovisko, bola čerešnička na dorte.
Jožo Zigo