Vo februári som sa vybral s Lukášom Bullom do Chamonix. Hneď od začiatku som mal jasný cieľ s ktorým Lukáš síce trochu s obavami, ale hneď súhlasil. Severná stena Les Drus bezmála tisíc metrová, tmavá, chladná a vzbudzujúca rešpekt a v nej vyzývavá línia Lesueurovej cesty. Táto cesta vznikla v 50tych rokoch minulého storočia, ale do hľadáčika lezcov sa dostala hlavne až s pokrokom techník v mixovom lezení v približne posledných desiatich rokoch a predstavuje vážnu výzvu na zimné mixové lezenie.

Cesta sa kvôli veľkej koncentrácii ťažkého lezenia lezie spravidla s bivakom. Hneď po príchode nemárnime čas a pekné počasie aklimatizáciou a rovno nastupujeme pod stenu, „veď čo to je 3800m…“ ako sa ukázalo, keď treba liezť dĺžku za dĺžkou v kolmý mix s batohom na chrbte, 3800 je celkom dosť. Nástup sa javil kratší ako v skutočnosti bol a na lyžiach s batohmi plnými proviantu, plynu a vybavenia vrátane zdvojenej sady friendov to bola celkom slušná drina. O približne piatej ráno začíname ukrajovať prvé metre z cesty, vonku je štiplavých -15, ale heej, je predsa február v alpách. Nástup Allainovou cestou cez snehové pole nás rýchlo priviedol pod začiatok ozajstného lezenia. Podmienky sú pomerné dobré, zaľadnené špáry a komíny, tvrdé firny a ľadové glazúry. Gro cesty predstavuje stredná tretina, kde sa lezie stále M5 a viac s neúrekom dĺžok za M6 a dvoma kľúčovými dĺžkami za M7. Približne 80% celej cesty som liezol ako prvolezec vrátane všetkých ťažkých dĺžok, čo si na mne vybralo svoju daň po psychickej aj po fyzickej stránke. Predstava o onsighte sa rozplynula keď sa mi v špáre zasekol cepín tak, že som si musel sadnúť do frienda aby som ho vybral. Štýl nášho prelezu je M7, A0. Prvý lezecký deň sme boli na nohách 13 hodín a aj tak sme museli zabivakovať asi o 100 metrov skôr ako bolo v pláne. Ďalší deň lezieme ešte niekoľko celkom náročných dĺžok a potom sa napájame do severného kuloáru a po približne ďalších piatich prevažne ľadových dĺžkach doliezame o 15tej poobede na vrchol Petit Dru. 

Adam Kaniak