Blíži sa Menďov memoriál. Pretek venovaný pamiatke kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami. Nižšie si môžete prečítať príbeh lavíny z Gerlachovského kotla, z ktorej ako jediný preživší vyšiel Ivan Meško. Pripravil Laco Makay.

Mŕtvym na pamiatku – živým na výstrahu

„Išlo o špecifické podmienky a pád lavíny sa nedal predvídať,”  uvádza sa v správe Horskej služby.

S odstupom času a bez pátosu

Spomienky  Ivana Meška – Hjustona, Vysoké Tatry – Sliezky dom 22.3.1973

Mám 18 rokov, 4 mesiace  a 23 dní (6721 dní alebo 960 týždňov a 1 deň). Moje rodisko je pod Manínom, ktorý bol zázemím silného  horolezeckého  oddielu Telovýchovnej jednotky ZVL Sparta Považská Bystrica. Veľa kamarátov z dediny lezie -moja cesta životom je teda jasne predurčená a ja sa nebudem priečiť. Chcem liezť. Chcem liezť v Tatrách, chcem byť dobrý horolezec a chcem liezť dlho.

Ponuka zúčastniť sa na zimnom výcvikovom tábore v marci roku 1973 je pre mňa akoby pozvánkou do raja. V tom období sa totiž pre horolezcov sústredenia oficiálne nemohli organizovať, podľa vtedy platných zásad zjednotenej telovýchovy boli určené len pre kolektívne športy.  Spolu so mnou odchádza na Sliezsky dom ďalších deväť ľudí. Marka Závodská ako vedúca zájazdu, skúsený Fero Piaček – už vtedy Pán lezec, Vlado Hroš, Marian Poliačik, Milan Ďurkech, Miloš Turan, Paľo Šponiar, Jožo Sloboda a Evka Piačková.

Pár dní nám počasie nedovoľuje liezť, a tak pod Večným dažďom trénujeme a cvičíme horolezecké techniky a zručnosti. Fero nás drví tatranský miestopis. Zájdeme si aj zalyžovať na Hrebienok. Ubehne pár dní a my sa konečne môžeme vybrať na skutočnú horolezeckú túru. Podmienky na lezenie sú dobré, a sme plní očakávania….

Som nováčik, tak isto ako Milan, Marian, Miloš a Paľo. Je to naša prvá zimná túra. Cestou si overujeme to, čo sme cvičili a trénovali. Cez Krčmarák vyliezame na Lavínovú lávku, trvá nám to asi tri hodiny.  Je to dobrý čas a my sme v absolútnej pohode. Na bezpečnom mieste si zložíme ruksaky, niečo zjeme a vymieňame si pocity z tejto parádnej túry. Sme plní emócií…  Zostup máme naplánovaný cez Velickú próbu, pohybujeme sa v teréne, lezecky vhodnom a najmä bezpečnom. Musíme preliezť poza Čertovu vežu. Sme naviazaní po dvoch.  Ja s Milanom Ďurkechom a Marian Poliačik s Milošom Turanom. Vstupujeme do snehového lievika – na pohľad bezpečný terén.  Ďalší ešte dobaľujú, naväzujú sa a dávajú nám na vedomie, že sa pripoja na našu stopu.

Zrazu sa ozve obrovská rana!!! Zdá sa mi, akoby to bol sonický tresk od prúdového lietadla. Cítim, že sa moje telo pohybuje spolu so snehom. Akoby som v ňom plával. Intuitívne robím to, čo sme sa učili v teoretickej príprave.   Pevne zovriem cepín v pravej ruke a kladiem si na ňu hlavu.  A – koniec.  Akoby ma vyplo. Čo sa dialo po tom, si vôbec nepamätám. Neviem ani ako dlho som plával so snehovou lavínou. Precitol som, až keď sa všetok pohyb zastavil a sneh okolo mňa dovíril.  Snažím sa potiahnuť lano… Ide to ľahko, necítim žiadnu námahu ani odpor. Vytiahnem asi dvadsať metrov, keď zbadám jeho rozstrapkaný koniec. To neveští nič dobré. Nie som zmätkár, viem, že nemôžeme prepadnúť panike. Chladne zvažujem čo a ako. Ale nedokážem sa postaviť a niečo robiť.  Nejde to. Nepamätám si, ako dlho som ležal. Spomienky naskakujú, až keď zaregistrujem množstvo snehových hrúd. Z bočného hrebeňa Dromedárovho chrbta sa sypú drobné lavínky do Gerlachovského kotla, kde ležím na lavíništi. Našťastie končia dosť ďaleko odo mňa. Pud sebazáchovy kričí: „Prežil si, zalez niekam do bezpečia! Teraz nesmieš zomrieť!“

 V jednom behu myšlienok  dumám, koľko nás padlo. Len ja a Milan alebo všetci? Som zranený? Prežijem to tu?  Pár desiatok metrov nado mnou vidím veľkú skalu – miesto bezpečné proti prípadným ďalším lavínam. V pravej ruke stále zvieram môj cepín a snažím sa vstať a dostať sa do bezpečia. Kráčať nedokážem, cítim obrovskú bolesť v pravej nohe (ako som sa neskôr dozvedel, pri páde mi kladivo spravilo dve menšie diery do stehna). Tak sa plazím.

Ubehli  asi dve možno tri hodiny. Čakám, oddychujem a snažím sa nabrať silu. Ešte je svetlo, viem, že sa musím dostať nižšie, bližšie k miestu, kde tuším záchranu. Lavínky už nepadajú, verím, že sa mi to podarí. Dolu, musíš ísť dolu… a je jedno, ako. Spúšťam sa po bruchu, inak sa mi nedá…

Periférne alebo podvedome akýmsi tretím okom vidím, že smerom ku mne niekto kráča. Zastavujem sa a pískam. Snažím sa na seba upozorniť. Osoba zastavuje, pohľadom hľadá zdroj hluku. Máva a mení smer – ku mne. Žiaľ, nepamätám si, kto to bol. Poskytuje mi základné ošetrenie, dáva mi piť, niečo mi oblieka.

Ako som sa neskôr dozvedel, záchrannú akciu urýchlil Vlado Hroš, ktorý mal pod nástupom lyže, a tak mohol doraziť na Sliezsky dom relatívne rýchlo. Tí, čo prežili, bezpečne zostúpili dole Krčmarákom.

Prichádzajú, neviem za ako dlho, chlapci z Horskej služby a lekár.  Dostávam injekciu, balia ma do deky a priväzujú na kanadské sane. Pýtajú sa, či boli s nami aj ženy… koľko nás spadlo, či som prežil sám… Ešte pred tým, ako ma transportovali nachádzajú prvú obeť.

Na Sliezskom dome stavajú sane – ja ležím stále pripútaný,  ruky mám zabalené v deke. Dávajú mi piť čaj.  Chcel by som veľa, veľa čaju. Ale môžem len málo a aj to cez slamku.

 Na hoteli bol vtedy lyžiarsky kurz dievčat z východného Slovenska. Už sme stihli nadviazať družbu a priateľské vzťahy. Registrujem, že dievčatá plačú a sú v šoku.)

Cestu dole absolvujem na saniach, ktoré sú pripojené za skútrom – moja ďalšia dávka strachu. Transport, keď ležíš pripútaný na saniach a okolo seba vidíš len zvírený sneh, je skúsenosť, ktorú už nikdy nechcem zažiť. Celý čas som sa bál, že toto už neprežijem.

Po ošetrení v Poprade ma prevážajú do nemocnice v Spišskej Sobote. Fasujem prístelku, oddelenie je plné. Čas akoby bežal mimo dňa, deň, noc a tak dookola. Po asi piatich dňoch sa pýtam domov. Vraj musím predtým absolvovať test sily a koordinácie.  V podstate ide o to urobiť tri drepy. Držím sa postele, spustím sa dole a takmer sa nezdvihnem. Stehno, sval bolí. Tvárim sa kyslo, ale tri drepy ako – tak zvládnem. Na druhý deň ma prepúšťajú do domáceho ošetrenia.

Sadám na vlak – smer Považská Bystrica, a keďže v ten deň je oddielová schôdza, moje kroky vedú na Spartu, (spoločenské zariadenie TJ ZVL P.B.) medzi svojich. Neveril by som, ako rád ich budem chcieť vidieť. Stretnutie je veľmi smutné, plné otázok a bolestivých odpovedí.

Pohreb troch kamarátov som nestihol. Všeličo som vyliezol,  všeličo som zažil. Liezol som všelikde,  či v lete, či v zime, v Európe i v Ázii. Boli to krásne dni a úžasné časy. S odstupom rokov som rád, že som starý horolezec!  V Tatrách som odvtedy vyliezol vyše 350 túr. Mnohé, vlastne všetky nezabudnuteľné. Tá úplne prvá 12. Septembra 1971 – Baranie sedlo z Brnčalovej na Téryho chatu… Alebo môj návrat do Tatier 14. júla 1975 – liezol som Kresaný roh AP 9A.  A tak by som mohol ešte dlho pokračovať.

Dátum 22.3.1973 je deň môjho druhého narodenie. Odvtedy úprimne ďakujem môjmu anjelovi strážnemu, že v ten deň držal pevne v rukách môj koniec lana.

Horám zdar , Ivan Juston Meško

Hlásenie Horskej služby z 23.3.1973 láskavo zabezpečil Ing. Jozef  Janiga,  riaditeľ Horskej záchrannej služby Slovenska.

Fotky: Cestou do života darovala Vlasta Závodská Ruppeldtová, ostatné archív HK Manín, Vojto Poliačik, Ferko Piaček, Ivan Meško, Laco Makay, internet.  

Ďalšie články z histórie nášho klubu nájdete v sekcii História