Tadžikistan, Fánske hory 2/3

Tento článok nadväzuje na môj prvý článok, ktorý popisoval 9-dňový aklimatizačný trek naprieč Fánskymi horami. Druhý článok popisuje 11-dňový trek spojený s výstupmi na päťtisícovky v okolí Mutného jazera.

Po prvom aklimatizačnom treku sme sa vrátili do Alplágru Artuch. U správcu v tábore sme si vyzdvihli odložené veci zo zásobami, začína zúfalý boj s balením. Máme ešte v živej pamäti, aké ťažké sme mali batohy na 9 dňový trek a teraz nás čaká 11 dňový plus do batohu pribudne horolezecká výstroj. Zbavujeme sa všetkého, čo sa nám zdá byť navyše: odstraňujeme ťažké obaly z jedla, upravujeme jedálniček, zbavujeme sa jedla čo nám ostalo z predchádzajúceho treku a v jedálničku nahradzuje jedlo, ktoré nám nechutilo iným jedlom.

Pri večeri sme správcu poprosili, aby nám zohnal odvoz do Vertikalu. Pôvodne sme chceli ísť pešo znovu cez Alaudinské sedlo, ale Katka je prechladnutá a s týmito batohmi by to bolo zbytočné trápenie. Ráno v tábore Artuch dostávame raňajky a pred chatou na nás čaká trochu viac namakaná maršrutka ako tá, ktorou sme prišli do Artuchu z Penjikentu. Táto by cestu mala zvládnuť; a nakoniec aj zvládla. Ale cesta to bola únavná, lebo v maršrutke bolo strašné teplo a cesta trvala hrozne dlho.

Z Vertikalu sa presúvame k Alaudinskému jazeru, kde strávime noc a na druhý deň šliapeme 800 výškových metrov k nášmu základnému táboru pri Mutnom jazere. Cestou stretávame jedného Švajčiara s Tadžickým sprievodcom; skupinku Čechov, ktorá opila sprievodcu slivovicou a početnú skupinu Francúzov. Keď sprievodca videl, ako sa Katka trápi s batohom,  zobral jej ho a pekný kus odniesol. Potom batoh zložil a povedal, že jej ho mám niesť ja. On si medzi tým vyhliadol ľahučký batoh jednej Francúzky, ktorý jej pomáhal niesť. Mne nezostávalo nič iné iba rýchlo vyniesť svoj batoh za strmý úsek a zbehnúť dolu ku Katke a odniesť jej batoh, aby sa pán nado mnou nepohoršoval. Pri jazere rozkladáme náš base camp a trochu oddychujeme. O tretej, keď sa už príliš nudíme, sa vyberáme na aklimatizačný výstup pod sedlo Chimtarga. Dostali sme sa na 4000 m.n.m., sneh je po obede úplne nanič – borí sa a Katku tento výlet celkom zložil.  

Tadžický sprievodca nesie Katke batoh

V noci sa Tomášovi prehrýzla myš do stanu a ohlodala mu flapjack, našťastie väčšie škody neurobila. Ráno ideme s Tomášom pozrieť prieskumne pod ľadovec Zamku, kde by sme mali mať tábor pri výstupe za Zamok. Podmienky sú dobré a podarí sa nám celkom rýchlo vystúpiť hore, nachádzame miesto pre stan aj vodu. Katka si medzičasom odpočinula a spamätala sa zo včerajšieho výletu. Takže sme sa rozhodli, že nasledujúci deň presúvame tábor pod Zamok (do 4300 m.n.m.). Na noc presúvame všetky potraviny do nášho stanu a pár metrov od Tomášovho stanu nechávam kus flapjacku (ktorý nám už nechutí ☺), aby som ochránil ostatné potraviny pred myšami. Ráno zisťujem, že táto metóda funguje výborne: my sme spokojní aj myš je spokojná. Berieme si jedlo na 1,5 dňa a zvyšok zakopávame do snehu, tam ho snáď myš nevyňuchá. 

Zakopávanie zásob do snehu

Výstup s ťažkými batohmi pod Zamok je výrazne náročnejší ako včerajší výstup naľahko. Na vyhliadnutej plošine pod ľadovcom staviame stany a počasie sa začína kaziť, zaliezame preto do stanu. Večer, keď sa počasie trochu umúdrilo, ideme na vodu. Voda tečie jedným žľabom zo skalného brala, na konci ktorého je hromada snehu. Musíme vystúpiť na vrch snehu; a pri pohľade do obrovskej dutiny pod nami nás zamrazí. Naberáme rýchlo vodu a utekáme variť večeru a spať. V noci sa mi zle spí, už aj ja som prechladnutý a ešte sa snažím v spacáku sušiť topánky. Túto noc som extra vďačný za môj teplý spacák, pri ktorom som si doteraz myslel, že som si ho vzal zbytočne teplý.

Ráno nás budí silný vietor a padajúce snehové krúpky, čakáme teda na zlepšenie podmienok. Predpoludním sa zdá, že počasie sa zlepšilo, tak sa balíme na výstup – a keď sme zbalení zas sa zaťahuje. Radšej ešte chvíľku počkáme. Na obed už hrmí zo všetkých strán. Na chvíľu idem von zo stanu a zrazu mi v kapucni bzučí nejaká mucha, nemôžem ju však nájsť. Dvíham ruku hore a bzučí mi prst; aha – to bude Eliášov oheň. Hneď mi to pripomenulo knihy, ktoré som naposledy čítal. Akurát my sme v stane a v teple spacáku a tí lezci v knihe boli niekde v stene, mokrí a premrznutí. Na večer sa počasie ukľudní, aj keď je strašná zima. Zato vonku sa nám pred očami odohráva nádherné divadlo, je to odmena za deň strávený v stane počas búrky😀

Tábor pod Zamkom, konečne vonku zo stanu

Ráno vstávame o 5h; je pekne, ale strašná zima (keďže sme pod severozápadnou stenou Zamku). Nepríjemné je, že moje topánky sú ešte mokré. Rýchlo raňajkujeme a vyrazíme pod ľadovec. Pri obúvaní mačiek pod ľadovcom zisťujem, že si necítim prsty na nohách a ani výstupom pod ľadovec sa mi ich nepodarilo zohriať. Otáčame to. Ja zaliezam do spacáku aj s topánkami, Katka mi zohrieva vodu s magnéziom. Podarilo sa mi postupne rozmraziť nohy a trochu zohriať topánky. O 10:00 ideme na Zamok na druhý pokus. Ide nám to relatívne pomaly, poznať výšku a hlavne sneh je už mäkší ako ráno. Prechádzame krásnym mostom ponad jedinú trhlinu v ľadovci. Ľadovec je skutočne vo výbornom stave, ani by sme snáď nemuseli byť naviazaní v lanovom družstve. Ďalej je postup ešte náročnejší, sneh je o dosť mäkší a nový sneh zo včera sa lepí na mačky. Na hrebeni je to už lepšie, ale začína sa kaziť počasie, tých pár hodín z rána nám chýba. Postupujeme ďalej až po nepríjemný traverz. S materiálom čo máme so sebou sa taký traverz rozumne nedá odistiť, bude rozumnejšie pokračovať sólo. Po pár krokoch v traverze počujeme relatívne blízke hrmenie. Otáčame to 100 výškových metrov pod vrcholom. Keďže blízke hrmenie nás dostatočne poháňa, sme dolu pri stanoch asi za tretinový čas v porovnaní s časom výstupu. Katka je z toho behu dolu vyčerpaná až na vracanie, ale aj tak balíme stany a ideme do nášho base campu pri Mutnom jazere. Cestou dolu vidíme, že je tam už dosť plno, 8 nových stanov. Akonáhle postavíme stany, počasie sa zase zhoršuje. 

Na druhý deň máme rest day, umývame sa a sušíme veci. Na ďalší deň chceme ísť na Energiu; tento raz to chceme skúsiť bez medzitábora. Tým sa dúfam vyhneme premočeným topánkam, ktoré by sme nemali kde usušiť, lebo pod sedlom Chimtarga by sme určite museli stanovať na snehu. Tiež by to znamenalo brať hore plyn na topenie vody zo snehu; takto budeme môcť ísť úplne na ľahko. A tak dávame budík na 2:30.

Východ slnka pod Energiou

Ráno vidím ako hore vystupujú nosiči rakúskej turistickej skupiny, ktorá chce prejsť cez sedlo na druhú stranu; vyrážali ešte skôr ako my. Potom ako vypijeme čaj a nachystáme sa na odchod, vidíme už samotných Rakúšanov. Super, hovorím si, aspoň to prešliapu. Ideme pri čelovkách, sneh je tvrdý na ľad, postupuje sa dobre. V 4400 m.n.m. dobiehame Rakúšanov, ktorí s radosťou prenechávajú prešľapávanie zase nám. Posledný úsek do sedla Chimtarga sneh dosť povoľuje,  ale stále je to schodné. V sedle si dávame sedáky a pripravujeme sa na výstup na Pik Energia. Zdá sa mi, že niektoré úseky sú celkom strmé, čo úplne nesedí s našim predpokladom ľahkého VHT výstupu s občasným priistením. Prechádzame suťovým chodníkom pod snehové pole. Po pár metroch zisťujeme, že pod snehom je ľad, vŕtane prvý šrób. Rozhodujeme sa pre priebežné istenie. Prvý na lane som ja, potom Katka a posledný je Tomáš. Najskôr ideme po snehu, kde vŕtam šróby do ľadu pod snehom, niekedy musím odkopať aj 50 cm snehu, aby som sa dostal k pevnému ľadu. Po tom, ako som použil päť zo šiestich šróbov, sa presúvam bližšie k skalnému hrebeňu, kde sa snažím zaistiť do skaly a starších zlaňákov. Keď už nemám skoro nič, robím štand o malú vežičku a vravím si, že sa nám podarilo prejsť celkom pekný kus na to, že máme 6 šróbov, 6 expresiek, dve 120 cm slučky, každý HMSku a dve poistkové karabíny; a hromadu repiek.

Štand tesne pod vrcholom Energie

Keď Tomáš dorazí do štandu, zbieram z neho všetok materiál a pokračujem ďalej.  Prechádzam strmým snehovým poľom, čakan v snehu príliš nedrží a zaseknúť do ľadu tiež nejde, dávam trochu hustejšie istenie. Po tomto úseku je zvyšok už celkom v pohode; skončil som tesne pred vrcholom pod krátkym komínom, kde štandujem. Potom ako za mnou doliezli spolulezci, preleziem komín a som hore. Na vrchole Energie nachádzam skoro nový čakan Petzl charlet, to mám asi za jednu moju stratenú karabínu ☺. Na vrchole chvíľu hľadám niečo na štand; nakoniec nachádzam pevne držiaci balvan, ktorý obhadzujem slučkou. Na vrchole spravíme pár fotiek a niečo málo zjeme. Príliš sa tu nezdržujeme, rozmýšľam ako budeme dolu zlaňovať a trochu ma trápi zväčšujúca sa oblačnosť. 

Vrcholovka 1, Energia, 5120 m n.m.

Začíname zlaňovať. Ide to príšerne, lebo lano sa strašne krúti v pol-loďáku (nabudúce musíme zobrať aspoň jeden kýblik). A keďže máme 60ku lano, 30m zlaňáky na rýchlosti nepridávajú. Aspoň, že staré zlaňovacie stanovištia sú na 30m. Takže máme šťastie, že ich nemusíme namáhavo hľadať. Občas sa nám zlaňák nepáči, tak pridávame repku a dva zlaňáky si robíme vlastné. Asi v polovici zlaňovania si uvedomujem, že mi je zima a sneží. Našťastie ma niečo príjemne hreje na chrbte a zase sa objavuje tá mucha za hlavou. To ma hreje môj nový čakan zapichnutý v batohu a Eliášov oheň; radšej si dávam čakan na sedák. Začínam vidieť obavy na spolulezcoch, Katka si našťastie nevšimla Eliáša. Zlaňujem z posledného zlaňáku a ďalšie už nevidím. Zlaňuje ku mne Tomáš, ktorého posielam ďalej bez istenia, keďže terén je už celkom v pohode. Pre Katku budujem rýchlo štand v ľade a spúšťam ju 60m až na suť. Neviem si predstaviť ju poslať dolu bez istenia, je už dosť vyčerpaná a z Tatier viem, že je toto je pre ňu nepríjemný terén. Schádzam aj ja na suť a som totálne premrznutý, prsty na rukách si skoro necítim. Dávam si hrubé suché rukavice a goráčku a pokračujeme dolu. Kúsok pod sedlom Chimtarga si dávame malú pauzu, niečo zjeme, vypijeme čaj; čaká nás ešte dlhý nepríjemný zostup 1200 výškových metrov a to v snehu, v ktorom sa prepadávame po kolená. 

Zlaňovanie z Energie

Našťastie niekde za polovicou zostupu je sneh nosnejší a ide sa lepšie. Pri jazere Mutnoje nás zastavujú Rusi, chcú vedieť ako to vyzerá hore. Dostávame od nich čaj, tak sa na chvíľku zastavujeme a referujeme o podmienkach. Po ceste k našim stanom sa nás snažia zastaviť ďalšie skupiny, ale my už nevládzeme. Potrebujeme sa prezliecť a uvariť si čaj, tak rýchlo utekáme k našim stanom. Varíme čaj, polievku a odpadávame do spacákov. Večer za nami prišli ešte miestni vodcovia (asi od Rusov), ktorí chceli viac info o podmienkach, tak sme im všetko zo spacáku povedali. 

Ďalší deň je rest day, aby sme mohli vysušiť všetky veci a odpočinúť si. Po obede je nám už dlho, tak sa ideme trochu socializovať s ostatnými výpravami, no pri jazere sú okrem nás už iba Američania v jednom stane. S Američanmi sa celkom dlho bavíme, včera sa im podaril výstup na Zamok a dnes už odchádzajú. Jeden z nich pracuje dlhodobo v Tadžikistane a snaží sa o rozvoj krajiny, dozvedáme sa veľa zaujímavých informácií.

 Zvyšok dňa zbierame a pálime odpadky, ako sa postupne topí sneh, vyzerá to tu ako na smetisku: konzervy, PETky…. Síce za PETky sme boli aj celkom radi, keď sme nemali fľaše na filtrovanie vody. Veľa odpadkov je asi od cestoviek, ktoré svoj odpad nechávajú na mieste (aspoň sme to tak pozorovali) a to majú k dispozícii oslíkov na nosenie nákladu. Ale ani bežný slovenský/český turista nie je úplne ohľaduplný, časť odpadu pochádza od nás.

Smeti

Na druhý deň opúšťame oblasť Mutného jazera, ideme cez sedlo Kaznok smerom k dedinke Sarytag, kde sa od nás odpojí Tomáš.

Na prechod sedla Kaznok vo výške 4100 m.n.m. sme si trochu privstali, aby bol sneh ešte nosný. Veľmi sa nám od Mutného jazera nechce, už sme tu ako doma. Alebo možno sa nám nechce šliapať do kopca s ťažkými batohmi ☺. Prichádzame pod sedlo, ktorého stav nevyzerá úplne najlepšie; nad sedlom je obrovský prevej, ktorý tam visí už iba na vlásku. Dávame si rozostupy a ideme rýchlo hore, sneh je ešte celkom tvrdý, ale začína mäknúť.

Keď som vyšiel hore, zamrazilo ma, lebo prevej vyzerala ešte horšie ako som si myslel. Čakám na Tomáša a utekám pomôcť Katke s batohom a upravujem výstupovú trasu mimo spádnicu preveja. Na vrchole hádžem do preveja kamene, ale potvora stále drží, akurát občas sa zatrasie. Napravo od sedla Kaznok je vrchol Zmija 4140 m.n.m., na ktorý sme vyšli. 

Prevej v sedle Kaznok

Zostup zo sedla je veľmi nepríjemný: suť, mäkký sneh, celkom strmý svah a samé hovná od oviec čo tam prehnali pastieri (neveril by som, kadiaľ je možné prehnať ovce). Zostup nám trval dve hodiny a sme celkom unavení. Pokračujeme dolu dolinou, prvé miesto na stanovanie sa nám zdá blízko, tak pokračujeme ďalej. Stretávame prvých pastierov, sme už dosť vyčerpaní a tak dostávame čerstvú lepjošku. Miesto na stanovanie však vhodné nevidíme a tak pokračujeme ďalej. Blížime sa k ďalším pastierom a začnú na nás štekať pastierske psy; sú dosť agresívne a približujú sa veľmi blízko; potvory vycítili, že sme unavení. Tak iba bezvládne čakáme kým príde pastier a odvolá ich. Blíži sa dážď, hľadáme rýchlo miesto na stan a nachádzame dve biedne miesta. Prší až do večera, večeru varíme v stane. Ráno zase prší a aj nám do stanu. Sme otrávení, ani variť sa nám nechce, tak raňajkujeme náš obed. O 11:00 trochu prestáva pršať, tak balíme a v pršiplášťoch schádzame dolu. Táto dolina je nádherná, akurát v daždi si ju nevieme úplne užiť. Po dvoch hodinách prestáva pršať a ukazuje sa slniečko, dávame si pauzu a vyhrievame sa na ňom. Ako pokračujeme ďalej, musíme prejsť cez most, ktorý je po daždi spoly zaplavený, nuž trochu adrenalínu pred civilizáciou ☺. 

Trochu adrenalínu pred civilizáciou

Po chvíli prichádzame do Sarytagu a k nejakej budove. Zisťujeme, že je to hotel; síce tam nemajú miesto, ale ponúkli nám ubytovanie dolu v dedinke kde majú niečo ako pobočku. Dohodli sme sa, že v hoteli dostaneme večeru a môžeme sa tam osprchovať a potom večer nás zoberú na miesto kde budeme spať. 

Po 11 dňoch si sprchu extrémne užívame. Večera je výborná, len jej je akosi málo, tak sa dojedáme lepjoškou. V hoteli sa zoznamujeme s tromi poľskými geografmi, ktorí po večeri kupujú dve fľaše vodky, lebo majú sviatok – je Petra a Pavla. Tak im vravím, že aj ja som Pavol a Katka, že má zase narodeniny; takže oslavujeme spolu ☺. K vodke sme dostali taniere so zeleninou. Keďže to bola prvá zelenina po 11 dňoch, hneď zmizla. Pri vedľajšom stole mali večeru učiteľky z dediny Shahrinav, ktoré tu boli na firemnom zájazde a iba nám posielali taniere: “eto naše národnoje jedlo Plov”, chlieb, taštičky plnené mäsom, melón…. všetko je strašne dobré a tak banujeme, že sme sa napchali lepjoškou. Keď už sme všetko zjedli a vypili, prevážajú nás do dediny, kde máme spať. Tam nám domáci uvaril čaj a ruský spolubývajúci kúpil víno, takže oslava pokračuje ☺.

Oslava s Poliakmi

Ďalšie ráno dokupujeme zásoby a lúčime sa s Tomášom, ktorý dostal iba tri týždne dovolenky. Nám s Katku ostáva ešte týždeň. Prvé tri dni pôjdeme trek cez sedlo Mura naspäť do civilizácie a zvyšok strávime poznávaním kultúry v mestách.

Táto posledná časť nášho treku bude popísaná v nasledujúcom článku.

Pavol Španihel