Keď sme na jeseň 2018 s Katkou uvažovali kam pôjdeme budúci rok na dovolenku, Katka navrhla, že by sme mohli ísť do Tadžikistanu, konkrétne do Fánskych hôr. Potom ako som zistil, že táto krajina má krásne hory, jazerá, nie je príliš komerčná a sú tam dostupné päťtisícovky; bolo rozhodnuté: ideme tam. 

Postupne sme zbierali informácie, ale stále sme nemali presnú predstavu ako to tam funguje. Zaujímala nás hlavne doprava, možnosť dokúpenia zásob na mieste, ako sa dohovoríme s miestnymi a koľko peňazí v akej mene potrebujeme. Našťastie bola v Brne prednáška o treku vo Fánskych horách, kde sme sa všetko potrebné dozvedeli plus sme si požičali mapové podklady. Vybrali sme termín 7.6. čo je skoro mesiac pred hlavnou sezónou, pretože podľa niektorých zdrojov sú v tomto termíne ľadovce v ideálnych podmienkach. Katka začala chodiť do jazykovky na ruštinu. A pribrali sme do partie ešte jedného kamaráta – Tomáša.

Podľa máp, ktoré sme mali, sme začali plánovať konkrétnu trasu nášho treku. Katka mala nejaké predchádzajúce skúsenosti s vyššími horami, ale jej trek vtedy organizovala cestovka. Aspoň mali Katka a Tomáš už nejaké skúsenosti s viac dňovým trekmi v zahraničí. Na začiatku sme mali celkom veľké oči a naplánovali sme si výstup na štyri päťtisícovky. Celkovo sme trek rozdelili na tri časti: prvý 9-dňový aklimatizačný naprieč Fánskymi horami; druhý 11-dňový spojený s výstupmi na päťtisícovky v okolí Mutného jazera; a tretí spojený s návratom do civilizácie.

Prvé dva treky sú úplne mimo civilizáciu a možnosti doplniť zásoby počas treku sú minimálne. Preto sme sa rozhodli, že jedlo na treky si donesieme zo Slovenska (vlastne sme inú možnosť nemali). Asi mesiac pred odchodom som začal zostavovať menu na každý deň; v práci mi už hrozili, že mi zakážu nechať si posielať súkromné balíky do práce, keďže mi chodilo množstvo balíkov s rôznymi orieškami, sušeným ovocím, lyofilizovaným ovocím a pod. Výsledkom môjho vývoja expedičnej stravy bol cca 600-gramový balíček jedla na osobu na jeden deň. Mali sme štyri druhy kaše na raňajky (aby sa nám neprejedli) a štyri druhy domácich flapjackov. Obed predstavovala nejaká forma trvanlivého pečiva (rozumej vákuovo balený chlieb) + syr alebo uherák + trvanlivá pomazánka (tej sme mali menej, skôr na spestrenie). Večeru predstavovalo viacero variant zemiakovej kaše so sójovými kockami, strukovinová zmes (tú sme neskôr vylúčili), instantné cestoviny, pár sáčkových polievok a na spestrenie 5 x travellunch rozličného druhu.

V piatok ráno sa stretávame všetci (Ja, Katka, Tomáš) s obrovskými 30kg batohmi vo vlaku. Cesta ubieha rýchlo a ani sa nenazdáme a sme na letisku v Prahe. Tam Tomáš vraví, že môžeme ísť do MasterCard salóniku. Samozrejme neváhame ani chvíľu a ideme na jedlo a pivo zadarmo ☺. Takto občerstvení nastupujeme do lietadla a v lietadle spoločnosti Turkish Airlines dostávame obed. Trochu sa prejedáme, akoby sme najbližší mesiac mali hladovať ☺. V Istanbule sa letiskovému personálu nepáčia naše letenky a  posielajú nás na Check-in desk, aby nám vytlačili nové. Na mojej novej letenke je až podozrivo nízke číslo sedadla. Keď Katka a Tomáš nastupovali do lietadla a videli ma ako si už pohodlne sedím na sedačke v Biznis class a popíjam welcome drink, hodili na mňa škaredý pohľad. Výlet snáď ani nemohol začať lepšie ☺.

V sobotu 3:40 prilietame do Dušanbe, hladko prechádzame kontrolou a asi hodinu čakáme na batožinu. Meníme pár drobných v miestnej mene na autobus (neskôr sme zistili, že kurz bol veľmi dobrý už na letisku a kľudne sme mohli vymeniť viacej peňazí). Dostávame sa k čajovni Rohat. Tam pozorujeme zvláštny jav: o šiestej ráno je tam celkom rušno, ľudia upratujú ulice, polievajú zeleň, v reštaurácii  zamestnanci pripravujú stoly. Je to celkom kontrast, keď si predstavím sobotu ráno u nás: u nás stretnem iba zombie po včerajšej párty a všade sú odpadky.

V čajovni Rohat si dávame raňajky a čakáme kým otvoria banku a Barzish sport – to je obchod,  kde by mali mať plynové kartuše. O ôsmej otvárajú Barzish sport a my kupujeme 9 kartuší s plynom za prekvapivo vysokú cenu 12$/kus. Neskôr sa dozvedáme, že sme obišli ešte celkom dobre, keďže  iná turistická skupinka Čechov ich na tom istom mieste kúpila za 18€/kus. Následne ideme do banky, ktorá má novú presklenú budovu ako sme zvyknutí u nás, ale po vstupe dnu vybavenie vyzerá ako spred 20-tich rokov. Bez problémov meníme eurá za somoni s celkom výhodným kurzom. 

Preplneným autobusom sa presúvame na konečnú zastávku Cementnij závod, kde je stanovište “taxikárov”. Ako vystupujeme z autobusu, doslova sa na nás vrhajú a všetci nám ponúkajú svoje služby. Mňa si ešte odchytil šofér autobusu a chcel zaplatiť pár centov za jazdu autobusom. Medzitým sa Katka dohodla s jedným taxikárom, že nás odvezie za 500 somoni (TJS) do Alplágru Artuch. Ako sme si naložili veci do auta, šofér nám oznámil, že keďže máme ešte jedno miesto v aute voľné, tak budeme čakať kým ho nenaplní. Alebo si máme priplatiť 50 TJS, aby vyrazil hneď. Akceptovali sme tento návrh, lebo na ďalšie vyjednávanie sme už nemali chuť.

Hurá! Konečne vyrážame do hôr ☺. Cestou z mesta vidíme, že obrovské množstvo ľudí zametá hlavnú cestu a upratuje jej okolie; ale ako sa od mesta vzďaľujeme, upratujúcich ľudí ubúda. Neskôr sa dozvedáme, že to ľudia robia dobrovoľne a zadarmo vo svojom voľnom čase, čomu stále nemôžem uveriť.

Všetci máme postupne obité hlavy z toho ako v aute zaspávame a na každom výmoli nám buchne hlavu o dvere auta. Asi v polovici cesty vchádzame do “tunela smrti”. 5km dlhý tunel Anzob má iba dva pruhy, nemá osvetlenie, odvetranie ani odvádzanie vody. V tuneli je veľa dymu, ak by sme tam zastavili, určite sa tam zadusíme. Cez tunel tečie potok (po dažďoch/keď sa topí sneh) a  je celkom bežné, že sa tam obiehajú kamióny. Tunel sme prešli a ani sme sa nenazdali a boli sme v dedinke Artuch. Tu prechádzame na poľnú a kamenistú cestu a sme radi, že sme si našli vodiča s terénnym autom. Prichádzame na chatu, vyberáme si lacnejšie ubytovanie za 10$ na osobu, ktoré je pre nás aj tak dosť luxusné. Prebaľujeme batohy a so správcom Alplágru sme si dohodli odloženie nepotrebných zásob a väčšiny lezeckého vybavenia na dobu prvého treku. Na chate si dávame výbornú večeru, miestne pivo a snažíme sa zistiť aké sú na horách podmienky. Bohužiaľ od správcu sme sa toho veľa nedozvedeli.

V nedeľu ráno sa príliš neponáhľame, čaká nás iba 4-hodinová túra. Po raňajkách pomaly vyrážame smerom k jazeru Kulikalon, cestou obdivuje krásnu prírodu, vodopády a obrovské skalné steny. Vravím si: tu by sa liezlo. Pri jazere Kulikalon si dávame obed a snažíme sa rozpoznať spomedzi všetkých vrcholov naokolo vrchol Mirali, na ktorý by sme radi neskôr vyšli. Stany staviame až pri jazere Dušaka za jemného mrholenia. Máme ešte veľa času, tak sa ideme pozrieť kadiaľ zajtra pôjdeme. 

Pondelňajšie ráno je zamračené a hmlisté. Najskôr ideme po peknom chodníčku, vo výške 3.400 m.n.m. začína sneh. Občas sa hmla roztrhá a máme krásne výhľady na okolité vrcholy. 

Zdá sa, že sneh je nosný, nasadzujeme teda mačky a pokračujeme po snehu. Po 100 metroch sa začína sneh prepadávať a začína namáhavý výstup. Ťažké batohy nám dávajú zabrať a mňa a Tomáša začína bolieť brucho, takže cestu nám prešľapáva Katka. K tomu sa ešte privalila hmla, takže ideme iba podľa GPS. Do širokého  Alaudinského sedla vo výške 3.780 m.n.m prichádzame na protiľahlej strane od chodníka, takže musíme pretraverzovať k nemu. Tam je chodník od oviec. Škoda, že sme sa ho nedržali od začiatku, výstup by bol ľahší. Zostup nie je žiadna sláva, ide sa po bahne a rozmočenej sutine, k tomu začína pršať. Keď prichádzame k Alaudinskému jazeru, na chvíľu sa vyčasuje a dávame si niečo pod zub. Skôr ako začneme stavať stany, začne znovu pršať, tak meníme plány a ideme do kempu Vertikal poniže Alaudinského jazera, netušiac ešte ako dobre sme spravili.Kemp sa zdal opustený, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť strážcu, ktorý nás za 10 $ ubytoval v chatkách bez elektriny a kúrenia. Ja s Tomášom na striedačku chodíme na záchod a v noci mám  asi aj teplotu. V noci sa prebúdzam nato, že Katka budí Tomáša, že potrebuje masť na oči, pretože dostala zápal spojiviek (inak povedané snežnú slepotu). Ráno je mi už celkom dobre, zato Tomášovi sa pohoršilo. Katka má oči zapálené, ale našťastie ich môže otvoriť. Zastavuje sa u nás strážca a radí nám, aby sme sa na obed zastavili u neho, že nám dá ryžu s vodku, vraj je to dobré na tráviace ťažkosti. Na obed sa teda ideme s Katkou za ním pozrieť, dostávame výborný plov, lepjošku, melón, čerešne a poriadny stakan vodky.

Keďže trochu mastný plov nám neprišiel ako jedlo vhodné pre Tomáša, vypýtali sme si ponúkanú ryžu, ktorú si Tomáš uvaril vo vode. Vravel, že takú zlú ryžu ešte nejedol a predstava, že ju bude jesť aj na druhý deň ho postavila na nohy. Od strážcu sme sa tiež dozvedeli, že zima bola tento rok asi o mesiac dlhšia ako zvyčajne a v horách sú polozimné-polojarné podmienky. Keďže neveríme, že za daných okolností prejdeme sedlo Chimtarga vo výške 4.800 m.n.m, meníme plány a vybavujeme si u strážcu odvoz k jazeru Iskanderkul. Pri tejto príležitosti nás pozval na večeru, mali sme dusené mäso a manty, čo bolo asi najchutnejšie jedlo počas celého nášho pobytu.

Ráno po nás prišiel mladý zhovorčivý šofér. Od neho sme sa počas dlhej cesty dozvedeli viac o Tadžikistane, o živote miestnych, ale aj o jeho dvoch ženách – Tadžickej a Ruskej.

Pri jazere Iskanderkul sa s ním lúčime a platíme mu 550 TJS za cestu. V Alplágri si dávame chutné jedlo a zisťujeme, že sedlo Dugdon, ktorým chceme obísť pôvodnú trasu cez sedlo Chimtarga je v pohode, ovce ho už prešli ☺. Cestou popri jazere nám zastavuje mladý Kórejec, s ktorým sa síce nevieme vôbec dohovoriť ale aj tak nás  odvezie do dediny Sarytag, čím nám ušetril kus dlhej nudnej cesty. Za Sarytagom nás čakala už celkom pekná cesta a prvý kontakt s pastiermi.

Stany sme v ten deň postavili na peknom mieste vo výške 3.000 m.n.m pod sedlom Dugdon.

Ráno sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa. Cestou do sedla Dugdon pozorujeme krásne zasnežené steny, z ktorých sa sypú splazy a menšie lavínky a zároveň dúfame, že tá masa snehu hore nad nimi tam ešte chvíľu vydrží. Zo sedla schádzame do pekného zeleného údolia, kde si staviame stany. Slnko je ešte vysoko a čas využívame na kúpeľ v ľadovom potoku a pranie ponožiek ☺. Na večeru opekáme salámu.

Ďalší deň prichádzame pod sedlo Munora, kde nás pekne zleje. Za dažďa staviame stany kúsok za kyšľakom a banujeme, že sme neprijali pozvanie na čaj od miestnych tesne pred búrkou.

Ráno je pekne, sušíme mokré veci. Asi hodinu pod sedlom Munora sa počasie mení, začína pršať, potom padajú krúpy a nakoniec snežia obrovské vločky. V sedle sa opäť vyčasí a tak si môžeme vychutnať vrcholovú salámu. 

Zo sedla zostupujeme k stádu oviec. Ako sa k nim blížime, víta nás svorka veľkých, nie veľmi priateľských pastierskych psov. Až keď sme pri pastieroch, tí ich odvolávajú kameňmi. Od pastierov prijímame pozvanie na čaj a okrem čaju sme dostali aj staršiu lepjošku a plov. Počas toho, ako si u nich hodujeme, prichádza zase búrka. Sme veľmi radi, že sme ich pozvanie prijali. Po búrke pokračujeme ďalej a na oplátku pastierom dávame ochutnať môj flapjack a jedno plato ibalginu. Ďalej sa zastavujeme až vo väčšom kyšľaku, kde máme konečne možnosť ochutnať miestnu špecialitu – kefír, a nie úplne vydarenú lepjošku so zapečenými zvieracími chlpmi. Na oplátku dávame deťom indulonu, miestni ľudia majú z chladu a suchého vzduchu suchú kožu a krém na ruky je hneď na druhom mieste (po liekoch) vo veciach čo pýtajú od turistov. Posilnení ešte pokračujeme pod sedlo Tavasang, kde nás zastavuje dážď.

Ráno opäť sušíme veci. Prichádzame do sedla Tavasang. Konečne sedlo bez snehu! V sedle sa zastavujeme na obed. Spoločnosť nám robia dvaja miestni chlapci, ktorí na striedačku bežia dolu svahom zahnať ovce a zase naspäť do sedla. Nechápeme ako to robia, my sme sem ledva vyšli. Dávame im ochutnať naše jedlo a zdá sa, že im chutí viac ako nám ☺. Tesne pod sedlom na druhej strane sú malé bane na čierne uhlie, presnejšie diery, do ktorých sa vlezie po kolenačky jeden človek. 

Zostup k jazeru Marguzor je nekonečný po nekonečnej prašnej ceste. Jediné, čo nás ženie dolu je vidina piva a normálneho jedla, lebo by sme mali prísť do hostela pri šiestom zo siedmych marguzorských jazier. Aj napriek tomu, že intuícia nás odhovára, zastavujeme sa v dedinke tesne pred jazerom u miestnych na čaj. Čaj dostávame, ale deduško popri nepríjemnej konverzácii vyslovene pýta rôzne veci a nakoniec aj peniaze, keď povedal: „Francúzi mi tu za čaj nechali 20$“. Našťastie na tento zážitok hneď zabúdame pri krásnych tyrkysových marguzorských jazerách.

Do penziónu Juniper Branches nás od jazera delia ešte 4 km, bohužiaľ sa nám nikoho nepodarilo stopnúť. V penzióne sa konečne sprchujeme, máme výbornú večer; po ovocí čo nám dali na stôl sa len tak zaprášilo. Ráno máme objednané raňajky a potom odvoz do Panjikentu za 50 TJS na osobu.

V Penjikente sme sa ubytovali v Sogdiana Inn guest house, kde nám pani domáca oprala a dala sušiť naše veci a my sme si mohli pozrieť mesto. Najskôr sme zašli na trhy, kde sme si kúpili hromadu ovocia a miestnych špecialít. Potom sme si v miestnej reštaurácii dali obed. V obedných horúčavách sme využili chládok mešity a jej záhrady. Maršrutky nás po mieste vozili za 0,1€. V meste (ale aj popri cestách) ma veľmi milo prekvapilo množstvo čistých verejných wc, u nás ich môžeme hľadať márne. Večer sme navštívili ešte ruiny starovekého mesta, ktoré nás však veľmi nezaujalo. 

Ráno dopĺňame zásoby na bazáre a začína dobrodružná cesta maršrutkou do dediny Shurcha, kde na nás prekvapivo vytiahli angličtinu (miestny učiteľ učí anglicky). Odtiaľ sme stopli druhú maršrutku, s vodičom ktorej sme sa dohodli, že nás dovezie až do kempu Artuch za 15€. Cestou sa nám raz maršrutka uvarila, ale inak cestu zvládala dobre. V kempe nás čakajú naše zásoby a vybavenie na ďalší trek.

Druhá časť treku bude popísaná v mojom nasledujúcom článku.

Pavol Španihel