Každoročne sa stretávame na Menďovom memoriáli, aby sme si spomenuli na kamarátov, ktorí už nie sú medzi nami. Nižšie si môžete prečítať príbeh Vlada Špindora – Menďa, po ktorom je tento pretek pomenovaný.

Na spoločnom lane.

Chalani z jednej dediny. Jano Muráň s Menďom boli susedia. Za dedinou Manínska úžina. Osud dvoch chalanov, ktorí obdivovali susedu Zlaticu, bol predurčený k lezeniu. Život na vertikále, hory, lopota, ale  hlavne radosť. Jano  je síce o rok mladší, ale je väčší živel, ktorý  ťahal Menďa do Manínskych skál od roku 1977.

Spolu vyliezli viac než 100 ciest v letných horách. Ďalších 29 v zime. Na pieskoch značne cez 100. Spoločne majú 43 prvovýstupov v Manínskej úžine. V 1985 bol ich prvý spoločný výjazd do skutočných hôr – Marmolada. Vôbec sa s tým nebabrali. Vyliezli Zulum Babalum (4. prelez, čestné uznanie JAMESu), Confordo Riss, Mariacherova cesta, Messnerov variant Winetzerovej (cesty-prvý ČS prelez a navyše voľný).

Tretí z partie Peter Motlo sa priatelil skôr s Janom. Menďa spoznal až na skalách. Peter sa intenzívne venoval vytrvalostným behom. Psotkov memoriál 1987 a 88 odbehol v tej lepšej časti štartového poľa. 

Osudy, vášeň, odvaha a chuť spojila túto trojku aj vo februári 1987 s plánom na spoločnú túru v masíve Hrubô. Jano s Menďom v dohodnutý deň vyrážajú vlakom do Tatier, smer Popradské pleso, kde sa ubytujú a čakajú na Petra.  Jano ráno pri balení nachádza pod posteľou tenkú repšnúru, ktorá zohrá v jeho živote podstatnú úlohu. To ešte nik netuší, že deň bude mať iný scenár, ako si  naplánovali.

Peter pre pracovné povinnosti dorazí až v noci. Ostáva spať na terase. Ráno sa stretnú a začína presun pod stenu. Snehu po kolená, žiadna sranda. Trvá 4 hodiny než sa dostanú pod kopec. Už cestou Menďo niekoľkokrát opakuje, že má zlé tušenie. Nikto na to neberie zreteľ.

Hrubô (spomienky Jana Muráňa)

Navezujeme sa. Cesta Becík, Hodál, Mižičko, Tarábek V A3, 80° je jasný smer. Začína lopota, radosť a práca – zimné lezenie. Dĺžky postupne spájame. Leziem traverz v zlej lámavej skale. Istenie je skôr morálové. Peter lezie s batohom a dosť ho to unavuje. Menďo odmietol liezť na prvom, nechcel brať batoh a mlel to svoje o zlej predtuche. Stále sa na nás sype sneh, čo spúšťa iné družstvo, ktoré lezie vpravo od nás. Skoby som musel biť pod sebou nakoľko sa nedalo smerom hore dívať. 80 st. ľad v podstate nie je natečený, čo sťažuje výlez do kotlíka. Tu máme v pláne bivak.

Lano nedosiahlo až pod previs, ktorý chránil policu pred padajúcim snehom. Preto zabíjam skobu do lokrov niekde v strede police. Mal začať liezť Peter. Menďo v tej svojej predtuche odmietol ostať na štande sám, tak si menia s Petrom poradie a dolieza k Janovi. Je cca 18. hodín. Sme strašne pomalí.

Pohodlná polica.  Možnosť preoblečenia do suchého. Menďo sa odstrojuje. Sedačka a istenie ide dole. Založím prusík zo sľučky, ktorú som našiel na hoteli. Nakloním sa nad hranu a púšťam Petrovi jumar. Dohadujeme sa čo a ako ďalej, aby to začalo odsýpať. Ja a jumar na jednom lane, Peter na druhom. Obe laná sú v zlom štande.

Počujem hluk, väčší hluk, pozriem hore, obraz sa mení. Padám dole. Prusík pribrzďuje, ale neblokuje. Myšlienky mi bežia hlavou, ale paniku nepociťujem. Cítim prudký náraz do hlavy. Lavínka sa stratila v platniach pod nami. Ja ostávam visieť na slučke, ktorá sa zablokovala po 10m páde na jumare, čo som posielal Petrovi. Som dosť mimo. Kde sme? Čo tu robíme? Kam ideme?

Keď precitnem, uvedomujem si situáciu. Ja a Peter na lane. Jeden jumar a jeden prusík. Zvažujem čo a ako. Okamžite sa snažíme nadviazať kontakt s Menďom. Kričíme, vysiľujeme sa. Zapudzujeme zlú predtuchu. Začíname šplhať hore na policu. Sneh neustále padá dole stenou. Vôbec nám to neuľahčuje. Nekonečných 10m  jumarujem 3hodiny. Našťastie my dvaja nie sme zranení. Neustále vykrikujeme na Menďa. Tesne nad  koncom platne, keď sme už videli hranu, preletela cez nás druhá lavína. Prehupneme sa cez hranu s dôverou, že Menďo tam bude. Zranený, ale bude. Hrôzostrašný omyl. Menďo bol strhnutý už prvou lavínou.

Skobu, v ktorej sme viseli, Jano vytiahne len tak rukou. Situácia je horšia ako zlá. V doline nám zmizol aj 2. batoh, zbrane a čelovka. Začína nekonečná studená noc s nekončiacou snahou nadviazať kontakt s Menďom.

Po zlej noci za prvého svetla sme vytraverzovali doprava na pilier. Pomocou jedného čakana a jednej skoby.  Pilierom zliezame dve dĺžky a po asi dvoch hodinách sme pri nástupe. Je 8 hod. ráno. Včera o takomto čase, čas očakávania a radosti, dnes strach a neistota. Prehľadávame lavínište a neustále kričíme. Lavínový splaz zniesol Menďa 300 m do doliny. 

Dávam Petrovi vedieť, že som Vlada našiel. Miesto nálezu označujem a vedomí si svojej situácie vyrážame v hustnúcej hmle cez sedlo na Popradské pleso. Dehydratácia, zlý bivak, zima, nový sneh, kŕče, toľko bolesti a problémov. Sme si vedomí, že musíme napredovať. Tento skoro mĺkvy pochod nám trvá neskutočne dlho. Už za  tmy stretám na chodbe  hotela Roba Kukučku, ktorý aj bez slov tuší, že je zle. S odstupom času sa dozvedáme, že lavínu spustilo lezecké družstvo nad nami.

Pripravili Laco Makay ml. Redakčne spacoval Komár.