Po sústredení v Tatrách návšteva našich nových kamošov zo Slovinska na seba nenechala dlho čakať a s Matejom Prcínom sme sa vybrali na rýchly výjazd do Julských Álp. Pred velkým oteplením sme stihli využiť parádne ľadové podmienky v 500 metrov vysokej severnej stene Velkej Mojstrovky kde sme vyliezli dve cesty.
–Steber Revežev (M5, AI5, OS) Matej Prcín, Adam Kaniak
–Debelakova smer (AI4+, OS) Adam Kaniak, Anja Petek, Peter Borič
Ako aj minulý rok, tak aj tento rok sa začiatkom decembra konalo medzinárodné horolezecké sústredenie na zelenom plese, ktoré organizoval Polski Zwiazek Alpinizmu v spolupráci s SHS James a zúčastnilo sa ho 29 Poliakov, 15 Slovákov a 16 Slovincov. Podobné stretnutie je perfektnou príležitosťou sa pred sezónou dobre rozliezť a hlavne pospoznávať nových silných lezcov. Z HK Manín sa zúčastnili traja, Rišo Nemec, Matej Prcín a Adam Kaniak. Celkom sa za 6 dní v severnej stene Malého Kežmaráku a Pyšného štítu vyliezlo viac ako 90 výstupov!
V polke novembra, deň pred mojimi narodeninami, sa mi podarilo vyliezť môj zatiaľ najdlhší projekt a najťažší boulder – Barry White 8B v mojej obľúbenej oblasti v Rakúsku.
Začal som ho skúšať ešte vo februári 2022 po jednodňovom preleze jeho pravej nástupovej varianty Mandela 8A+. Celkom rýchlo sa mi podarilo urobiť všetky kroky a myslel som si, že do pár návštev bude vymaľované. Ako som sa len vtedy mýlil.
Pre rok 2023 sme s naším MiniElite tímom, absolvovali 12 domácich a 2 zahraničné preteky. Nespočet kilometrov a logistiky na preteky, ktoré bez obetavých rodičov a klubu by nebolo možné realizovať.
Tento článok nebude chválospevom o heroickom lezeckom výkone, „dobití“ vrcholu a úspešnej lezeckej expedícii. Ale čo vlastne definuje úspešnú lezeckú expedíciu? Ide iba o to vrátiť sa s vrcholom? Alpinizmus nie je šprint, ale skôr beh na dlhú trať, trať takú dlhú ako samotný život, alebo aspoň do vtedy kým neprestaneme liezť. Je to sústavné získavanie skúseností, tréning intuície a rozhodovania. Je to umenie robiť správne rozhodnutia, umenie vedieť si povedať kedy je čas to otočiť, tak aby to nebolo priskoro, ale hlavne aby to nebolo neskoro a vedieť prijať porážku. Mnohé z týchto rozhodnutí sú veľmi náročné a často nás trápia ešte dlhý čas, hlavne z pohodlia gauča, keď zavládne spomienkový optimizmus. „Vedeli sme niečo spraviť lepšie? Čo keby sme toto spravili inak? Čo keby…“
Ale poďme od začiatku. Pred pár dňami sme sa s Rišom Nemcom vrátili z expedície do východného Nepálu, do regiónu severne od Kančenčongy, tretej najvyššej hory sveta. Čo-by kameňom dohodil od hraníc s Tibetom a Indickým Sikimom. Naším cieľom bolo vyliezť v alpskom štýle na panenskú 6880 metrov vysokú horu Drohmo 1400 metrovou severozápadnou stenou.
V polke Júna sme spolu s českým kolegom – Frantom Buličkom z Prahy vyrazili smer Chamonix. Cieľ bol jasný chceli sme ísť liezť 450 metrovú cestu Voie Petit obtiažnosti 8b na Grand Capucína (3 838m).
Keď sme v sobotu 18. 6. dorazili do Sallanches za chalanmi Adamom, Rišom a Matejom predpoveď na najbližšie dni nevyzerala vôbec pozitívne. Napriek tomu sme sa ale rozhodli využiť aspoň jeden deň údajne dobrého počasia a vyrazili sme hned v nedeľu ráno lanovkou z Talianska pod Gand Capucína. V ten deň sa nám podarilo ešte naliezť do cesty, ale pod 5. dĺžkou (8b) začalo snežiť a boli sme nútený kompletne mokrý utiecť zo steny. Druhý deň ráno sme sa na ladovci zobudili do upršaného rána a nezostávalo nám nič iné ako zbaliť mokré veci a ísť restiť dole do Val Aosty.
Skalnatá chata je znovu v plnej prevádzke, tak sme podnikli už minulý rok menší klubový výjazd. Bohužiaľ nám počasie neprialo. Tento rok sa na Skalnatú chatu vraciame len vo dvojici a predpoveď počasia je opäť nie úplne lezecká. Rozhodneme sa privstať si a rozbehnúť sa do steny hneď po vybalení vecí na chate.