V júni sme sa s Alexom Kuchárom vybrali preskúmať Berchtesgadenské vápencové alpy, konkrétne oblasť Reiteralpe, ktorá je domovom aj cesty End of Silence 10+ a ďalších ťažkých práskov od bratov Huberovcov. Liezli sme spravidla steny dlhé okolo 400 metrov. Miestne vápencové veľmi ostré, vodou vymyté platne sú predurčené prevažne na športové lezenie a my sme sa tento výjazd na takéto športové cesty zamerali. Aj keď nám do stien vždy stačil len set expressov, nejeden nástup a zostup bol celkom slušný alpinizmus.

Na prelome mája a júna sme s Marekom Kultanom strávili týždeň lezením na českých a nemeckých pieskovcových skalách. Dva dni v Ostrove, dva na Falkensteine a dva na Prachovských skalách. Zamerali sme sa prevažne na lezenie klasických ciest, bez magnézia a bez UFÓnov. Liezli sme cesty do VIIIb, čo je maximálne asi 7+ UIAA. Opäť sa však ukázalo, že klasa na piesku zas tak noc neznamená a najviac som bojoval v päťkových nezaistitelných širokých špárach.

Minulý týždeň som bol spolu s Tomášom Bučekom, Peťom Kuricom a Peťom Matejíčekom na pár dní v Ospe. Kvôli škole a podobne nám to vyšlo síce iba na 3 a pol lezeckeho dňa, ale myslím si, že aj tak sme si kvalitné zaliezli a podarilo sa nám pár pekných prelezov.

Ešte rok či dva dozadu by nám ani nenapadlo, ako bude rodná hruda vzácna. Najmä v čase pandémie je paráda bývať v okrese, kde hneď za rohom máme tak parádnu oblasť ako je Manín. Aj z Bratislavy sa síce vybehnúť dá, nie je to však ani zďaleka tak pohodlné ako sadnúť do starej Feldičky pred domom a byť za desať minút na parkovisku v Úžine. A keďže počasie bolo v poslednej dobe všelijaké, voľba na niekoľko návštev bola jedna z mála istôt v Manínoch – Biela stena.