V roku 1986 Fero Piaček, Juro Čiernik a Laco Makay urobili prvý zimný výstup na severnú Ušbu (4696m, Kavkaz) Kolomicevovou cestou 6A (obtižnosť v roku 1986 bola 5B) Ich výkon bol v tej dobe ocenený ako výstup roku s hviezdičkov. Aj po viac ako 30 rokoch stále vzbudzuje rešpekt a uznanie. Ako si priebeh výjazdu poznačil Fero Piaček do svojho denníka si môžete prečítať nižšie.Oficiálnu správu z roku 1986 si môžete pozrieť tu. Denník Jura Čiernika zas tu

03. 03. (pondelok)– v trojici Juro Čiernik, Laco Makay ml. a ja /Fero Piaček/ z horolezeckého oddielu TJ ZVL Považská Bystrica cestujeme na krátku dobu, 17 dní aj s cestou na Kaukaz do medzinárodného horolezeckého tábora – zima 1986. Z Československa, po zlých skúsenostiach z roku 1980, keď nás nepustili na prvom zimnom tábore na Kaukaze pre obavy o našu bezpečnosť liezť, ďalší záujemcovia neboli. Letíme z Bratislavy,  na letisku je problém, lebo na voucheri – povolení pre vstup do sojúzu je len moje meno a nie je sú uvedení spolucestujúci. Problém riešim tak, že ích tam rukou dopíšem a všetko je v poriadku. Letíme do Moskvy, ubytovanie máme v Šport hoteli.

Ušba zo severu

04. 03. (utorok) – odlet z Moskvy 9:30, na Minerálne vody 11:30, tu nás čaká Boris, s ktorým  sa poznám od roku 1980, kedy bol tiež vo vedení tábora. Dozvedáme sa, že v tábore v Azau  je už 2 týždne 9 Poliakov a budú tu ešte 2 týždne. Štyria išli na Ušbu a už sú na nemeckom bivaku. Autobus nás dovezie do Azau, kde sa ubytujeme.

05. 03. (streda)  – autobusom, ktorý nám je k dispozícii, ideme do KSP v tábore Schelda, tu je evidencia výstupov. Rozhodujeme sa pre SZ stenu Ušby cestou Kolomiceva z roku 1982 kl. 5B / nie boulder ani Francúzka  ale Ruská kl./ na S vrchol 4694 m, relatívna výška steny 1660 m dĺžka cesty 2300 m. Poliaci, ktorí išli na Ušbu, sa vrátili pre veľké množstvo snehu z Ušbinského plata. Po obede hovoríme o našom pláne šéfovi Dáriusovi. Som prekvapený, že nič nenamieta, fasujeme stravu s tým, že po raňajkách vyrážame.

06. 03. (štvrtok) – po raňajkách fasujeme vysielačku, vypisujeme maršrútny list – plán priebehu výstupu a ako komandír podpisujem prehlásenie, že som oboznámený s tým, že v ZSSR sa nesmie liezť sólo a vysielačku nesmieme nechať niekde v doline, ale musíme ju mať počas výstupu stále pri sebe.  V 9:30 nás autobus vezie do tábora Schelda. Odtiaľ už začína vážna turistika, hore dolinou, najskôr lesom, až sa dostávame na ľadovec Schelda. Batohy sú dosť ťažké, nabalení sme na 7 dní, strava, varič, ešus, oblečenie, lezecký material, spacáky, vysielačka a stan. Laco je v takýchto horách prvý krát  a nedočkavosť ho priam ženie vpred. Márne sa snažíme držať s ním krok, vzdialenosť medzi nami sa stále zväčšuje.  Neviem, či má ľahší batoh, ale skôr to bude  lepšou kondičku. Na tzv. nemecký bivak v 3 200 m prichádzam uťahaný a bolia ma kĺby. Kopeme plošinu, staviame stan, varíme a po večeri sa ukladáme na noc.

Z nástupu k ceste

07. 03. (piatok)– 4:30 vstávame, raňajky, tekutiny, balenie spacákov a stanu. Naväzujeme sa na lano, ľadovec je už rozoklaný trhlinami a o niečo vyššie medzi Pikom Ščurovskeho a Scheldami nás očakáva Ušbinský ľadopád. Ľadopádom sa dostávame na Ušbinské plató. Tu nechávame stan a prechádzame vpravo do sedla. Začíname zostupovať pod SZ stenu Ušby. Počasie je nádherné, slniečko svieti a je pomerne teplo. Zostupujeme hlbokým snehom stále mierne doľava a dostávame sa na plochý pilier, cez ktorý nám treba prejsť doľava a ešte strmejším svahom pokračovať pod Ušbu. Sme na západných svahoch, svieti sem slnko, sneh je hlboký a hrozí nebezpečie odtrhnutia lavíny. Rozhodneme sa tu prespať a v zostupe pokračovať skoro ráno. Na plochom pilieri kopeme pohodlný záhrab.

08. 03. (sobota) – pekné počasie trvá. Po rýchlych raňajkách vyliezame zo záhrabu a pokračujeme v zostupe pod stenu. Pod stenou je sneh veľmi strmý a hlboký. Našťastie slnko tu nesvieti, je veľmi zima, a tak naberáme odvahu a začíname výstup. Juro sa dostáva k okrajovej trhline a tu na mňa čaká. Prichádzam k nemu, staviam sa na okraj trhliny tak, aby som v prípade Jurovho pádu stihol skočiť do svahu alebo do trhliny. Laco zostáva dolu vo svahu a istí ešte mňa, pre prípad pádu do trhliny. Výlez z trhliny je previsnutý. Juro je už skoro hore, ale zrazu je už pri mne na trhline. Dáva druhý pokus a za pomoci ďalšieho čakana, ktorý som mu podal, sa dostáva na veľké, čisto ľadové pole. Toto je špecialita zimného Kaukazu, sneh sa v stenách sa pre veľké mrazy neudrží a ľad je veľmi tvrdý. Niekoľkými dĺžkami sa Juro dostáva ku skalnému pilieru. Preberám vedenie, okrajom ľadového poľa naťahujem niekoľko dĺžok ku skalnej depresii. Depresiou sa chcem dostať cez pilier. Pod hranou piliera vyzerá byť dobre vrstvená skala, tam by som chcel zaštandovať. Keď tam doleziem, zisťujem, že skala je veľmi lámavá. Zaštandovať sa tu nedá, ale mám už koniec lana. Zakladám slučku na voľný blok a doberám Jura.

Z cesty

Dolieza k prvej dobrej skobe, zaštanduje a ja môžem pokračovať ďalej cez pilier, až na jeho pravú stranu, a tu konečne budujem dobré stanovište. V priebehu dňa sa pokazilo počasie a husto sneží. Keď ku mne dolezú Juro a Laco, je už tma, ale nie je tu žiadna polička na pohodlné státie, nieto ešte na bivak. Skúšam liezť vpravo hore, musím sa však vrátiť, lebo lavíny sa valia jedna za druhou. Sneh sa v strmých, ľadových kuloároch, ktoré tu dominujú, nemôže udržať. Akonáhle ho napadne viac, tak sa zosunie.

Zbernica je z veľkej plochy a lavíny sú nebezpečné. Vyliezam kúsok nad stanovište a rozhodneme sa vykopať poličku na bivak. V strmom a mimoriadne tvrdom ľade je to drina ako v bani. Polička je malá, ale sme radi, že môžeme zaliezť do spacákov a ako tak si sadnúť. Zapaľujem varič. Laco seká a dopĺňa ľad do ešusu. Robíme vzácne tekutiny, od rána sme nič nejedli ani nepili. Noc je na malej poličke strašne dlhá.

09. 03. (nedela) – ráno začíname varením. Juro mení prasknutý predný oblúk  na mačke, Laco mal rezervu. Po jednej dĺžke lezenia sa dostávame na začiatok snehovej lávky, po ktorej pokračujeme vľavo. Zakladám medziistenia a lezieme súčasne. Na konci lávky čakám, kým Juro dolezie ku skobe a čoku, ktoré som dal blízko seba, aby tu mohol zaštandovať a istiť ma. Juro zlomil kladivo a znovu sneží a padajú lavíny. Začína sa stmievať, po pravej strane vidím veľký strechový previs, pod ktorým je polica. Traverzujem teda doprava na policu a tu bivakujeme. Previs nás chráni pred lavínami, polica je široká akurát na sedenie. Pod nohami mám naprieč priviazaný batoh, aby som sa v noci nekĺzal z police dolu. Večeriame, topíme ľad na tekutiny a opäť sa pokúšame vysielačkou spojiť s náčelníkmi nášho tábora. Vysielačka nám nefunguje, nadávame do nej aj škaredo na bolševikov, rusov aj  bolšuju techniku, ale nič to nepomáha. Hlavne, že tú vysielačku musíme trepať so sebou aj keď nefunguje.

10. 03. (pondelok) – vstávame do studeného rána, polica je dosť dlhá a tak sme dosť rýchlo zbalení. Konečne som si dotiahol voľné topánky. Lezenie je stále jednako ťažké, veľmi tvrdý ľad, stále predné hroty, hroty sú tupé, zodral som ich tu viac, ako inokedy za celú zimu. Už toho začínam mať plné zuby. Po niekoľkých dĺžkach ide dopredu Juro. Vylieza dĺžku lana a nemôže vybudovať bezpečné stanovište. Skala je lámavá, popoliezam  k najbližšiemu isteniu. Juro lezie ďalej a konečne robí aké také stanovište. Doliezam k nemu, štandujem a batoh zapínam do skoby, nech si chrbát oddýchne. Juro pokračuje, nad štandom dáva ľadovcovú skrutku a ide ďalej. Zasekáva čakan, sadá doň a ide zavŕtať ďalšiu skrutku a naraz pozerám, že sa nejak rýchlo približuje. Čakan sa vytrhol a Juro pristál s udretým stehnom a odretým kolenom na mojom štande.

V ceste – Fero Piaček

Laco, ktorý je o stanovište nižšie nám oznamuje smutnú správu: chalani spadol vám batoh. Pozerám a po nadávkach konštatujem, že je to tak a situácia začína byť vážna. Juro padol rovno na môj batoh priviazaný na štande, pútko sa utrhlo a batoh sa pobral do doliny. V novom batohu boli teleskopické palice, čelovka, vysielačka, fotoaparát, potraviny, ale hlavne môj spacák, ždiarak a karimatka. Našťastie tam nebol varič, to by sme boli, ako sa hovorí, v prdeli, lebo voda tu netečie, treba ju topiť zo snehu a ľadu. Návrat dole už nieje možný, jediná cesta vedie na vrchol. Pred sebou máme ešte kus steny. Teraz ide o to prežiť a neomrznúť. Idem dopredu, ľadovcová skoba, do ktorej padol Juro je ohnutá dolu, ale vyzerá, že drží. Šplhám ku nej po lane, pri nej zisťujem, že nie je zohnutá, ale zlomená. Zostala mi v ruke. Šťastie, že sa neutrhla skôr, kým som ku nej šplhal. Dávam do ľadu druhú skrutku a pokračujem ďalej niekoľko dĺžok hore a vľavo na pilierik, ale tu nás chytá ďalšia teraz už nežiadúca noc. Je tu taká prerušovaná polička. Juro mi dáva svoj jednomiestny ždiarak, sadám si na Jurov batoh a nohy dávam do Lacového, je to málo, topánky sú po piatich dňoch vlhké, ale viac nieje. Laco varí: topí zo snehu vodu a pridáva čokoládový cukrík. Potraviny, čaj a šumienky padli do doliny. Noc je strašne dlhá a studená, sedím o nič neopretý, občas zadriemem, ale klesnutie hlavy ma vždy zobudí a znovu začínam cvičiť prstami v topánkach. Ako sa hovorí, klepem strašnú kosu a neviem, čo na to povedia plomby.

11.03.1986 (utorok) – ráno ma bolia krčné stavce, ale po prvých lezeckých metroch sa bolesť stráca, neviem, či rozcvičenim alebo bojovým zápalom. Dostávam sa na pilierik a po ňom pokračujem ďalej, lýtka tvrdé, stále predné hroty. Vyššie prechádzam z pilierika doľava, , na strmom a tvrdom ľade je vrstva snehu ktorá nedrží. Nepríjemným terénom sa opatrne dostávam na vrcholový hrebeň. Doberám Jura, v nepríjemnom mieste sa trochu zviezol, ale v pohode ho chytám. Juro doberá Laca a ja začínam zostup. Na hrebeni sú obrovské preveje, treba isť opatrne. Jednou nohou idem v ľade, druhou v snehu preveja. Hrebeň je pomerne dlhý a na jeho konci, kde sa začína zostup na tzv. Podušku, je opäť čistý ľad. Tento úsek na 7x zlaňujeme.  Posledný zlaňák cez previsnutý zlom je ešte zážitok, stanovište je vľavo,  lano cez hranu previsu skĺzne a ja neviem koľko, ale zdá sa mi to strašne dlho, letím vzduchom vľavo a potom, ako na húpačke späť. Tak niekoľko krát, až ostanem stáť v spádnici. Stanovište vydržalo,  dostávame sa na podušku a už sa začína stmievať. Je veľmi zima a fúka silný vietor, našťastie tu je už dostatok snehu. Kopeme záhrab, vchod zatarasíme snehovými kvádrami, aby sme mali čo najteplejšie. Na večeru tak, ako sme si už zvykli, teplá voda s čokoládovým cukríkom. Sedím na Lacovom batohu, zas neopretý, aby som nemohol na dlhšie zaspať. V priebehu noci sa pokúšam vysušiť aspoň jedny ponožky tak, že si ich dávam na holé brucho, ale moc to nepomáha. Máme šťastie, že sme v záhrabe vonku fúka silný vietor, ale krutá zima je aj tu.

12.03.1986 (streda) – na svitaní balíme veci a pokračujeme v zostupe, cez podušku na plató. Tu je to už dobré kráčame po snehu a krv v nohách sa už rozprúdila. Na plate pribaľujeme stan. Juro sa sťažuje, že mu začínajú omŕzať nohy. Ešte kúsok ide, ale nakoľko sa to zhoršuje, sadá na batoh a vyzúva topánky. Laco si berie na starosť jednu nohu a ja druhú. Jemne masírujeme prsty a zohrievame ich dychom a teplom vlastných úst. Po niekoľkých minútach prsty ožívajú, Juro užíva xanidil na rozprúdenie krvi a pokračujeme v zostupe cez Ušbinský ľadopád. Trikrát ešte zlaníme a sme dolu. Juro uteká dopredu,  my balíme veci a mastíme za ním do tábora Schelda. Zastavujeme sa na KSP a autobusom ideme do Azau. V tábore nás šéfovia Dárius a Boris mimoriadne srdečne vítajú a tešia sa s nami, že sa nám to podarilo. Ťažké srdce majú na Poliakov, že sú to umachrovaní frajeri, napriek tomu, že sa im nedarilo. Dozvedáme sa, že vysielačka – kým nespadla s batohom do doliny – mala len jednostrannú poruchu. Oni nás počuli, ale my ich nie. Ospravedlňujeme sa za to, ako škaredo sme na nich nadávali. Chalani sa smejú a berú to s humorom.  Večer ideme na pivo do Nar Zanu doplniť pitný deficit. Autobus nás tam nechá a večer ideme hore peší.

13. 03. (štvrtok) – KSP, konfrontácia cesty.

14.03. (piatok) –  Chceme ešte skúsiť vystúpiť na Elbrus. Večer sme na Prijute 11. Varíme spústu čaju, ešte stále sme dehydrovaní a v tejto zime je čaj lepší ako šumienky.

15.03.1986 (sobota) – vychádzame nad Pastuchove skaly. Sneh je vyfúkaný, je tu čistý, mimoriadne tvrdý ľad, mačky sa ňom moc nechytajú. Terén je nebezpečný a my sme strašne unavení. Dva dni oddychu na zotavenie nestačili, a tak sa rozhodneme pre návrat.

cestou na Elbrus – v pozadí Dongus Orun

16.03.  (nedeľa) – oddych. Boris a Darius naliehajú, aby sme si za ruble, ktoré sme ušetrili počas túry na strave, vybrali potraviny. Nechceme potraviny trepať domov, tak to odmietame. „Tak si zoberte kaviár,“ hovorí  Darius. Prikyvujeme: „Dobre, však kto by nezobral kaviár.“

17.03. (pondelok) – skoro ráno autobus na Minerálne vody a lietadlo do Moskvy

18.03.  (utorok) – Moskva

19.03. streda – v Moskve na colnici nastáva problém. Na vrchu ruksaku mám jednu konzervu kaviáru. Také množstvo sa vraj nemôže vyvážať. Snažíme sa colníka presvedčiť, že to je náhrada za stravu pre všetkých troch, však ostatné konzervy nevidia. Nepomáha, vraj aj to je moc.

Z rady za nami sa ozýva ženský hlas: „Kluci, já to vemu“, ale čo chceš vziať, keď je to moc aj pre troch. Po nejakom čase a pár telefonátoch colníka prichádza pomerne mladý chalan, ale asi šarža a po krátkom vysvetlení zavelí „V poriadku,“ a pokračujeme ďalej. Praha, Bratislava a vlakom do Pov. Bystrice.