Geyikbayiri 14. – 24. 2. 2014
14.2. bol krásny slnečný deň, ktorý by bol bez pochyb skvelý aj na našich domácich skalkách. Ale keďže tento rok sa nemusí cestovať za teplom, naším cieľom bola zmena, nove lezecké výzvy a intenzívny relax 🙂 .
Do Antalye sme dorazili v noci za dažďa, ktorý popri vybavovaní auta celkom nabral na sile, ale chvalabohu, to bolo posledný raz čo sme ho tam videli. Do Jo.si.to. kempu sme dorazili okolo 1 v noci potom čo sa chalani dohodli s 3 navigáciami, z ktorých každá mala na vec svoj vlastný názor. Už sme sa psychicky pripravovali na to, že prvú noc prespime niekde voľne pohodení okolo auta. Pozerali sme smutne cez sklo na recepciu ponorenú do tmy, keď tu zrazu zbadáme na skle nalepený papier s nápisom “Dear Juraj,“ a pod nim nakreslená mapka do našich karavanov. Nemecka precíznosť nesklamala! Nechali nám kľúčiky zvonka a zasvietené, aby sme to ľahšie našli.
Prvé skaly sú rovno nad kempom, k ďalším vyššie položeným sa dostanete do 15-20 min peso. Geyikbayiri ponuka cez 850 dlhých (vrele odporúčame 80-tku lano!) odistených ciest všetkých obtiažností od previsnutých po kolmé cesty. Oranžová či siva skala ponuka madlá, stropy, krásne ale zradne tufy, či bolestivé kryštálikové dierky a listy. Na tejto športovej oblasti je skvele to, že si tam každýpríde na svoje, borci zo stupienkov, ale aj ti čo si ich z hľadiska fotia a tlieskajú. Ďalším plusom je, že sa nenachodíte, všade naokolo sa dá liezť, sú to nekonečne pásy ľahko dostupných skál.
Čo sa tyká toho relaxu, tak tomu sa v tomto prostredí len ťažko vyhnete. Keď si ráno na verande zaliatej prvými slnečnými lúčmi popíjate čajík či (ako chalani) čerstvo namletú kávičku pod krásnou do neba sa týčiacou, oparom zahalenou skalnatou horou, tak spolu s pomaly sa zobúdzajúcou prírodou sú ochotní sa prebrať aj takí rána-odsudzujúci spachtoši ako ja.
Naopak večer sa užokolo 6 stmieva (Február), takže po dobrej večeri môžete čítať knihy, pozerať filmy, naordinovať si 9-10 hodinový spánok, popíjať na verande domáce zásoby alebo sa pridať k ostatným v refugiu, kde sa to mrví ako v úli,popíja pivo, rozprava o cestách a surfuje na webe J.
Rest day si môžeteužiť samozrejme v kempe, alebo dole na pláži a keď počasie dovolí dokonca si aj zaplávať, či vybehnúť hore na zasnežené vrcholky na vleky zalyžovať. My sme sa síce pokúsili zrealizovať náš odvážny plán na lyžovanie, ale nakoniec stroskotal už relatívne blízko cieľa na zablatenej rozbrázdenej ceste. Nášhorenoltíkaby sme o tom, že je terénne auto určitenepresvedčili. A vzhľadom najeho stav bolo jasne, že ho dobrodružn ítureckí šoféri podrobili nejednej vyzve. Každopádne plávanie sa podarilo a čiastočne aj kebab plán, ktorého cieľom bolo dať za rest day aspoň dva. Prvý kebab bol taký klasicky, ale Robo chcel ešte nejaký poriadny od zarasteného špinavého Turka. A tak sme sa vybrali priamo do Antalye. Šoférovanie tam teda neodporúčam nikomu, sprosté slova a gesta si len ťažko odpustite v tej mase trúbiacich aut, ktoré sa pri obiehaní ani zďaleka neobmedzujú na ľavú stranu a za ten svet Vám nedovolia zaradiť sa. Každopádne zatiaľ čo my sme s Jurajom vybielili tunajší obchod s rifľami, chalani našli kebab Turka, ktorý bol síce zarastený, ale vďaka bohu čistý (aspoň na pohľad). Dúfam, že tento nedostatok Robovi vykompenzoval šabľou, ktorou nám ten kebab orezával.
A aby som to teda toľko neospevovala, aj tato oblasť ma svoje chyby. Okrem tých, ktoré som ja možno prehliadla, vás môže (ako aj hocikde inde) potrápiť počasie. Na nás tento krát zaútočilo slnko, takých 35 stupňov na slnku kedykoľvek. Nás, so štandardnými ľudskými funkciami, tento teplotný šok pekne potrápil a jediný ktorý sa tváril akoby „sa nechumelilo“ bol Komar. Ale ten nie je smerodajný, keďže ako sa Peťo vyjadril „ jeho nezničí ani rádioaktivita!“.
Po 7 lezeckých dňoch a 2 rest day-och sme si podali ruky so šéfom kempu Tobim a s vedomím, že sa vrátimenaspäť, sme vyrazilina letisko.
Ak by ste sa o oblasťzaujímali, kliknite si aj na stránkujosito kempu, ktorá je veľmi kvalitne urobená (kempov je tam viacej, ako napr. Climbersgarden, Kezban’sGuestHouse atd.), ale praktické informácie Vám určite radi poskytnú aj chalani osobne.
Mirka
Najlepšie vylezené cesty:
Komár
Showdown 8+/9 OS, Blue Hotel 8+/9- OS, Big Turkey 8+/9- OS, VanilaSky 8+ OS, Oje 8+ OS, DemirKasik 8+ OS, Dropzone 8+ OS, Kanizi 8+ PP, Hortum 8 OS, Halifeninyerindekihalife 8 OS, Cadelita 8 OS
Mirka
MerziMichel 7-FL,KingCrrimson 6+ OS, Sems’in ruhu 6+OS, SudCocugu 6+OS
Peťo
Explorer 8+ PP, Spider Solitaire L1+L2 8 flash, Siri Birthday Project 8- flash, Noel Baba 8- flash, Semazen 8- flash, Inquisition 8- PP, Bagdad Cafe 7+/8- OS,
Robo
Monkey Mafia 8+ PP, Explorer 8+ FL, Camelita 8 PP, SpiderSolitaire L1+L2 8 PP, Semazen 8-PP, SiriBirthday Project 8- OS, Inquisition 8- OS, Rigolos 7+/8- FL, Bagdad Cafe7+/8- FL, Kakut7+/8- [8] OS
To bude asi nejaká turecká klasifikácia 🙂
Chod skús, vylez, prehodnoť. Faktom je, že klasifikácia sa nijak neodlišuje od štandardu vo svetových lezeckých oblastiach. V poslednom vydaní sprievodcu je tá klasifikácia myslím dosť utrasená. Obtiažnosť pozhadzovali. Niekde až extrémne napr. z 9- na 8. Minulý rok vyšiel tiež update (iba v pdf) a tú obtiažnosť ešte doladili.