Je tomu už viac ako desať rokov od našej poslednej návštevy lezeckých oblastí v okolí San Vito Lo Capo. Vtedy sme tu strávili šestnásť dní a mal som pocit, že som si poliezol všetko, čo som chcel. Oblasť sa pre mňa na čas stala lezecky menej zaujímavou.
Za desať rokov sa však v našich životoch udialo veľa zmien. Už nie sme slobodní a bezdetní ako pri našej poslednej návšteve. Aj lezecky sme sa posunuli do iných (nižších) výkonnostných kategórií. Jarné prázdniny už neplánujeme pre seba, ale pre naše deti. A práve z tejto novej perspektívy sa Sicília opäť javí ako ideálna lezecká destinácia.
Odchádzali sme v podobnej zostave ako pred desiatimi rokmi – s tým rozdielom, že sme si okrem lezeckého materiálu pribalili aj sedem detí. Odlietali sme 20. februára počas snehovej kalamity v Bratislave a nakoniec sme boli radi, že sme vôbec odleteli. Príchod do kempu sa niesol tiež v dramatickom duchu – privítal nás dážď a krúpy. Na druhý deň však bolo všetko inak. Nasledovalo deväť dní krásneho slnečného počasia.
Liezli sme cesty do obtiažnosti 7b OS, Kvaso skúšal aj niekoľko 7c. Hlavne sme sa však snažili, aby naše lezecké ambície deťom neznechutili pobyt pod skalami. Nelezecké dni sme trávili turistikou alebo na pláži. Ubytovanie v mobilných domoch v kempe dávalo deťom slobodu a rodičom trochu pokoja 🙂
Domov sme odchádzali nabití energiou a motiváciou do ďalšieho lezenia. To, čo sa ešte pred pár rokmi zdalo pre niektorých z nás nepredstaviteľné, sa stalo skutočnosťou – vrátili sme sa do lezeckého života.
Juraj Majtán
