Premýšľali ste niekedy, prečo sa cesta na Černokňažníku z roku 1946 volá Kvasničkova, hoci ju vyliezli Dostál, Andrašík a Peške? Odpoveď sa pravdepodobne skrýva v mene Jozefa Kvasničku, rodáka z Považskej Bystrice (nar. 8. 12. 1916). Laco Makay sa pustil do archívneho pátrania a prináša zaujímavý príbeh o udalosti z roku 1951, keď Jozef Kvasnička zahynul v severnej stene Vysokej.

Článok nižšie približuje atmosféru lezenia v Tatrách v časoch, keď prilby boli ešte neznámou výbavou a horská služba len začínala písať svoje dejiny.

Paradoxná smrť

Záchranná akcia v severnej stene Vysokej v dňoch 3. – 7. 8. 1951 kládla veľké nároky na fyzické i technické schopnosti záchranárov z povolania. Dňa 3.augusta tragicky zahynul v ste Ing. J. Kvasnička.

Zavolal som na neho: „Fero, stoj, nezlaňuj ďalej, počkaj na nás v kotly!“

Osobne poznám severnú stenu Vysokej veľmi dobre, liezol som ju niekoľkokrát, má značne objektívne nebezpečie: je dosť lámavá a má taký žľabovitý profil, čiže za dažďa zbiera všetku vodu, ktorá potom tečie spádom priamo v lezeckej ceste. A im sa stalo, že prietrž mračien zmenila stenu v jediný vodopád. Ferovi Ždiarskému, ktorý stál ako prvolezec na pomerne výhodnejšom mieste, sa podarilo vybočiť do strany a dostať sa mimo nebezpečia. Horšie na tom bol Kvasnička, ktorý sa zaistil, alebo bol zaskobovaný priamo v polovičke skalného prahu, takže nad ním tento prah tvoril vodopád a voda, ktorá tiekla kuloárom dole, dopadala priamo na neho. Prúd vody bol tak prudký, že strhával so sebou aj kamene, a jeden z nich ho zasiahol do hlavy. Vtedy sa ešte prilby nenosili. Kvasnička omdlel, zostal bezvládne visieť v smyčkách a utopil sa.

Po búrke dával Fero Ždiarsky signály do sedla Váhy, ale nikto sa tam už ten deň neobjavil, a tak musel zostať v stene celú noc. Na druhý deň ráno začal znova kričať o pomoc, započuli ho neznámi turisti, ktorí to ohlásili chatárovi pod sedlom Váhy, a ten poslal správu do centrály Horskej služby. K nám na Horskú službu došla správa asi o desiatej. Hneď sme sa so sanitkou a s potrebnými vecami vydali hore. Bola to veľmi rýchla akcia, o pol druhej sme boli pod stenou. Išli sme cez Váhu, Kohútik, medzi dva vrcholy Vysoké. Potom sme zliezli dolu východným hrebeňom a asi v polovičke hrebeňa, medzi vrcholkom a západným Rumanovým sedlom, sme vstúpili  do steny. Uvideli sme, že Fero Ždiarsky zlaňuje práve dolu do kotla. Zavolal som na neho: „Fero, stoj, nezlaňuj  ďalej, počkaj na nás v kotly!“ Pomaly sme k nemu zišli šikmým traverzom. Pritom sme budovali fixné skoby, fixné laná – také zábradlie. Išiel som na konci lana a práve to zábradlie som upevňoval. Došiel som na tridsať metrov nad Fera, hodil som mu lano, on sa naviazal a ja som ho zaistil, než ku mne došiel. Dali sme mu hneď teplý čaj i jedlo. Potom sme s ním pomaličky postupovali von zo steny. Zobral sa natoľko, že potom išiel na chatu sám.

A Jožo nato: „Dá boh, že nezmokneme a dáme si liter!“

Skamarátil som sa s Jožom v štyridsiatom deviatom a vtedy sme spolu začali liezť. V auguste tohto roku sme si dali zraz na Popradskom plese a odtiaľ sme vyšli do sedla Váhy na chatu. Za ideálneho počasia sme potom podnikli túru na Žabieho koňa a ešte v ten deň sme urobili južnú stenu, takzvanou Häberleinku, nato sme potom išli starou klasickou cestou na Galériu Ganku, tretí deň sme urobili južnú stenu Volovej veže, Stanislawského cestu. A ako poslednú sme chceli urobiť severnú stenu Vysokej. Mali sme plán vyliezť ju novou cestou.

Nastupovali sme o ôsmej hodine, dosť neskoro, čo bola chyba, ale celý týždeň bolo krásne, a tak sme si zvykli a s iným počasím sme ani nepočítali. Vysielačky a ani rádia ešte neboli a ani na chate nevedeli, aká je predpoveď na ďalšie dni. Museli sme sa vrátiť, pretože tam bola pomerne veľká okrajová trhlina, a nastúpili sme na starú cestu severnou stenou, klasifikácia IV. Tým sme sa zdržali asi o hodinu, takže už bolo okolo deviatej.

Stena je vysoká 500-550 metrov, je veľmi rozlámaná, preto sa teraz už ani veľmi v lete nelezie, hodí sa skôr na zimnú túru, keď sú kamene primrznuté. Liezli sme na striedačku, jednu časť Jožo, dobral ma a zasa som šiel ako prvý ja, išli do dobre. Okolo poludnia sme prvýkrát započuli niekde v diaľke hrmieť. Hovorím: Á, ide búrka. No nevadí, skončíme tu , a dnes večer ideme na Štrbské pleso, vykúpeme sa, najeme a dáme si liter. No a liezli sme ďalej. Boli sme už nad polovičkou, hrmenie zosilňovalo, začali sa tvoriť mraky. V polovici steny je taký kotol a nad ním dosť strmá stienka, asi 80 metrová, z nej sa liezlo do akéhosi zárezu, odkiaľ vedie tá päťková Stanislawského cesta odtiaľ by sme mali vyliezť medzi vrcholy Vysokej.

A v duchu som si povedal. „Ja som ako myš a Jožo je niekde v suchu.“

Šiel som ako prvý, preliezol som asi dvadsať metrov, vtedy sme liezli ešte s tridsaťmetrovými lanami, a začalo liať. Počul som pod sebou Joža, ako kričí: Zatlč skobu a dober. Zatĺkol som skobu, dobral lano a vtom sa spustila žľabom voda, strhla sa prietrž mračien a padali aj krúpy.

Bol som práve pod previsom a tiekla na mňa voda. Za chvíľku som bol úplne premočený, že i hodinky sa mi zastavili. Čakal som, až sa to trochu utíši, aby som sa z toho mohol dostať. Žľabom tiekla prúdom voda. Asi za hodinu sa mi zdalo, že to trošku poľavilo, a mne sa podarilo vyliezť z vody asi meter dva na stranu pod skalný výstupok, kde som sa ukryl. S Jožom som sa dohovoriť nemohol, pretože hukot vody bol veľmi silný. Ale ťahal som za lano a ešte dvakrát mi odpovedal zatiahnutím. Potom akoby sa búrka znovu rozrástla a my sme tam zostali.

Búrka trvala od tretej asi do siedmej večer. Krčil som sa pod skalou, síce úplne mokrý, ale nelialo na mňa, na Joža som nevidel, myslel som, že je pod nejakým previsom, pretože sa lano podo mnou strácalo za takou hranou. A v duchu som si hovoril: Ja som ako myš a Jožo je niekde v suchu. Potom voda opadla, hučanie prestalo. Volal som, ale odpoveď som žiadnu nedostal, ako prechádzalo lano cez karabínu a skobu, tak som sa dvojmo spustil asi dva, či tri metre a vyklonil sa zo steny. Videl som pod sebou len Jožove nohy. Zatiahol som za lano, na ktorom bol uviazaný, a nohy sa pohli. Na volanie neodpovedal, tak som si prvý krát uvedomil, že je asi zle. Ešte behom búrky bolo vidieť blesky. Ešte uderilo i do Vysokej, pretože miestami išli medzi vodou i balvany. Napadlo mi, že ho možno zasiahol kameň.

Prišla tma. Všade na plošinkách ležali krúpy. Nezostávalo nič iné, než zostať do rána. Ako som tam stál, premočený, naraz som pozoroval, že prestávam vládnuť nohám a rukám. Tak som striedavo rozhýbaval ruky, nohy, vyzliekol som si sveter a pančuchy, vyžmýkal ich a znova obliekol. Čakal som do rána. Bola to moja prvá noc vonku v Tatrách, trvala strašne dlho a hlavne ma trápili myšlienky, čo bude zajtra.

Keď sa rozvidnelo, znovu som sa chytil lana. Vyklonil som sa a videl som polohu Jožových nôh tak ako večer. V doline som zahliadol nejakého človeka, mohlo byť tak sedem hodín. Volal som na neho, aby privolal pomoc. Niečo kričal späť, hádam áno, a šiel hore do sedla Váhy. Čakal som ďalej. Rozhodol som sa, že zlaním dole k Jožovi. Pustil som sa po dvojitom lane asi desať metrov dole, pokiaľ lano stačilo, tam som sa odviazal, stiahol som ho dole a znovu dvojmo prehodil cez taký výčnelok a zlanil som k Jožovi. V prvý okamih som na ňom nevidel žiadne zranenie, bol pritlačený tvárou ku skale, v takej polohe, v akej sa skryl pred vodou a kameňmi. Nejavil ale žiadne známky života. Stiahol som lano, sadol si vedľa Joža a premýšľal, čo teraz, nevedel som, ako Jožovi pomôcť, ani či je mu ešte vôbec pomoci, bol som bezradný. Vedel som, že dole na Popradskom plese je horolezecký kurz a že odtiaľ alebo z Váhy niekto príde. Ale čas plynul, začal som pochybovať, či ten človek niečo vybavil.

Rozhodol som sa, že už ďalej čakať nebudem a zlaním zvyšok celej steny dolu. Jožo bol priskobovaný na sebaistiacom prsnom uzle, tak som ho odviazal, pretože sme mali len jedno lano, a na tom lane som asi dvakrát zlanil dole do kotla. V tom sa ozvali hlasy ľudí, ktorí prichádzali od Popradského plesa, a tiež zhora som niekoho počul. Zvrchu, trochu zľava, zostupovali Arno Puškáš a Ďuso Andráši, ktorí spojili niekoľko lán a šikmým traverzom sa blížili ku mne. Prikázali mi, aby som ďalej nezlaňoval, ale počkal v kotly. Zliezli potom ku mne na vzdialenosť asi tridsať metrov, hodili mi zostatok lana, priviazal som sa naň a rovnakou cestou, akou zostúpili, som s nimi vyliezol na východný hrebeň Vysokej, odkiaľ sme zišli na chatu pod Rysmi.

Mal som vtedy dvadsaťtri rokov a nepociťoval som, že by som bol nejako fyzicky vyčerpaný, iba som mal hlad. Zastávali sme s Jožom takú zásadu, ktorú dodržujem ešte dnes, že na túry sme nebrali žiadne jedlo, čo iste nie je správne. My sme sa vždy dobre najedli ráno, sladké kondenzované mlieko, chleba s maslom a čabajku, a potom sme celý deň vydržali. Do steny sme si brali len sušené slivky alebo hrozienka. Vtedy sme so sebou mali cukríky.

Tam mi hovorí Mela: „Ty musíš ísť na túru, pretože ak nepôjdeš teraz, čo najskôr, už nikdy nebudeš liezť.“

Ešte než skončilo znášanie mŕtveho Joža, ujala sa ma skupina horolezcov, medzi nimi hlavne Mela Bačanyová, skúsená, výborná horolezkyňa, a vzali ma na Sliezsky dom. Tam mi Mela hovorí: „Ty musíš ísť na túru, pretože ak nepôjdeš teraz čo najskôr, už nikdy nebudeš liezť.“ A urobili sme spolu ľahkú hrebeňovku. Veselo mi nebolo, ale šiel som. Po túre mi poklepala na rameno: „Dobré to bolo, Fero, ty ešte polezieš!“

Ten rok som už žiadny výstup neurobil. Potom som asi päť rokov jazdil do Tatier a robil len také dvojkové hrebeňovky, sám, než som sa z toho zobral a začal naozaj liezť. Jednu skúsenosť mi to našťastie dalo: Nikdy sa nepúšťam na väčšiu túru, pokiaľ si nezistím, aké má byť počasie. Presťahoval som sa medzitým do Tatier, pracujem tu, preliezol som ich celé, urobil som skúšky na horského vodcu, zopakoval som si výstupy, ktoré som robil s Jožom, ale severnej stene Vysokej sa doteraz vyhýbam. Určite ten výstup urobím, chystám sa naň už pätnásť rokov, ale stále ešte neprišiel čas…

Uvádzam iba pre zrovnanie: Pri dnešnej technike by táto akcia bola ešte v ten deň do večera skončená.

Ešte v ten deň poobede sme začali vyslobodzovať mŕtveho Ing. Kvasničku. Rozhodli sme sa pre traverz von zo steny na hrebeň, to bolo stále jednoduchšie, ako ho spúšťať po stene, z výšky asi 300 metrov, kde zahynul, dole do České doliny. S tým materiálom, ktorý sme vtedy mali, by to znamenalo veľké riziko i vzhľadom k objektívnemu nebezpečiu  – lámavosť skál a tak ďalej. Zabalili sme ho, pripútali na malé nosítka a centimeter po centimetri sme si ho podávali smerom k tomu lanovému zábradliu, zatiaľ ostatní nás troch – Arno Puškáša, Arpáda Szabó a mňa – istili. V ten deň sme toho už mnoho neurobili, postúpili sme len o nejakých dvadsať metrov k hrebeňu.

Vyspali sme sa na chate pod sedlom Váhy a druhý deň, to je 4.augusta, sme znovu vstúpili  do steny, ale behom doobedia nás chytila veľmi silná búrka, ale pretože sme vedeli, aké následky to môže mať – to viete, i na nás to nešťastie zapôsobilo – nechali sme akciu akciou a rýchlo sme vytraverzovali von, utiekli sme, v pravom zmyslu slova. Oto Krejčí, ešte dnes člen Horské služby, dostal pri zostupe v Českom štíte indukciu od blesku a šťastie, že nespadol dole. Tretí deň bol odpočinkový, pretože ty dva predchádzajúce boli skutočne vyčerpávajúce, vliezli sme do steny až štvrtého dňa ráno a dostali sme mŕtveho až na hrebeň. Posledných 60 metrov sme si zjednodušili improvizovanou lanovkou, natiahli sme zo steny hore na hrebeň konopné lano, zavesili sme naň mŕtveho a pomocným lanom sme ho vytiahli hore. Ešte neskôr večer sa nám podarilo spustiť mŕtveho do západného Rumanovho sedla, tam nás už prekvapila tma, museli sme skončiť prácu a vrátiť sa na chatu. A ešte len piaty deň, to je 7. augusta, sme ho zniesli do Rumanovej doliny, kde čakala ďalšia skupina záchranárov, ktorí ho na tyči na nosenie mŕtvych odniesli na Popradské pleso.

Bola to prvá vážna technická akcia pre práve vzniknutú Horskú službu a pri tých chabých prostriedkoch a pomôckach skončila veľmi dobre. Uvádzam len pre zrovnanie: Pri dnešnej technike by táto akcia bola ešte v ten deň do večera skončená.

Zdá sa to byť paradoxné – smrť v stene, prvý prípad, ktorý poznám. Druhý sa odohral o radu rokov neskôr v severozápadnej stene Galérie Ganku, dvaja Poliaci, muž a žena, ale to už je iná záležitosť…

Z knihy Akce HS, Jan Suchl, vydavatelstvo Olympia v roku 1970