Zimnú sezónu v Tatrách som si užila!  Prvú túru som uskutočnila už koncom novembra. Nie že by som bola netrpezlivá, ale využila som prvé podmienky, kým nakydá sneh. Bola som sa pozrieť do Hlinskej doliny pod hrebeň Hrubô. Snehu bolo tak akurát, ale bol zlý. Z Hlinskej doliny som vyliezla do veľkej záhradky a najľahšou cestou na hrebeň. Niekto mal zrejme rovnaký úmysel, bo dolinou šli zreteľné stopy.  Stena Hrubô, ako sa zvykne označovať medzi horolezcami, je asi 300 metrový riadne príkry múr. Mala som čo robiť, kým som sa dohrabala na slnkom zaliaty hrebeň. Tu sa podmienky rapidne zmenili. Na juhu hrebeňa sa vplyvom slnka kašovitý sneh lepil na mačky, na severe bol sypký a nedržal. Vzdala som sa cieľa doliezť hrebeňom na Hrubý vrch. Zbehla som do Nefcerky a popod Furkotský štít do Mlynice smer civilizácia.
V decemberi sa urobili famózne podmienky v západných stenách, kde vplyvom vetra bol v žľaboch tvrdý firn. Príležitosť som využila a urobila zopár ľahkých výstupov free sólo na Furkotské a Mlynické Solisko.
Január bol bohužiaľ zlý. V doline som bola iba raz. Ale to sme sa doslova hrabali v novom snehu v stene Slavkovskej kopy. Potom prišla opäť hmla, sneh a vietor.
Február sa už pekne rozbehol. Podmienky a počasie ako z učebnice. Podarili sa mi pekné túry na Malý ľadový štít, v stene Malého kežmarského štítu, v masíve Tupej a na Zadnej bašte.

Malý ľadový štít, Kryštáľový sen, V, OS
Veľmi pekná túra, logickou líniou, ktorá vedie do ľadových vrátok výrazným vhĺbením. Prvá polovica výstupu je skalná, kde je aj kľúčové miesto, druhá polovica je skôr po snehu. Čas výstupu závisí od podmienok v stene. Môže to byť 2 hodiny ale aj 6. Nám to trvalo asi 4 hodiny, takže myslím, že podmienky sme mali dobré, lebo som si ani nevšimla flek za 5. Problémy nemala ani moja spolulezkyňa Katka J., ktorá liezla v zime prvýkrát.
MKŠ, Weberovka, VI, AF
BOOM sezóny bola jednoznačne Weberovka po nemecký rebrík. Podmienky v tomto klasickom komíne od Stanislawského sa túto zimu urobili niekoľkokrát. Aj my sme využili to, čo ponúkala táto línia a naozaj sme si to užili. Pri Katke H. a Marošovi Č., (dvojica z repre) som sa cítila trošku maličká, no v stene som na to ani nepomyslela. Vyšli na mňa ťažšie dĺžky a tak som sa plne sústredila na lezenie. Už prvá dĺžka za 4 sa začala zostra do previsu. Druhá bola ľahšia s jedným výšvihom. Potom to začalo, ďalšia dĺžka za 5 vedie kútom v závere s množstvom skôb. Štvrtá dĺžka prechod z vhĺbenia do stienky bol skôr moralový, nakoľko tu nebolo veľa možností istenie. Posledná kľúčová dĺžka za 6 obchádza komín zľava (priamo je to asi M7) a traverzom sa vracia opäť do komína. Nad komínom je už ľahký terén. A prečo AF? Neviem, či sa táto cesta dá liezť OS, keď z každej strany počujete o tomto výstupe. Avšak ma mrzí, že som pokazila to naše OS. Na začiatku traverzu je množstvo skôb (zrejme sa tu štanduje), naliezla som príliš vysoko a trenie lana ma doslova nepustilo ďalej a strhlo späť. Skobu som vypla, predĺžila nižšie osadené istenie a už správne som pokračovala. Trenie bolo aj tak priveľké a celý traverz som ťahala doslova kamión. Je lepšie predsa len zaštandovať, to mi došlo žiaľ neskoro.
V marci boli podmienky stále dobré, ale počasie už prestalo poslúchať. Gíčové dni sa striedali s hmlou a snežením. Ešte že sa v stene MKŠ dá liezť aj v horšom počasí. Bola som aj na poľskej strane Tatier, ale podmienky sa s našimi nedali porovnať. S Katkou H. sme sa pokúšali preraziť Savickým na Čubrinu. Po asi 10 metroch som letela zo steny ako kabela až pod nástup do snehu, našťastie. Asi 8 hodín nám trvalo nekonečné brodenie sa snehmi jednou z klasických výstupov na Čubrinskú strážnicu v masíve Čubriny.
MKŠ, Poľudňajší kľud, V-, 80° ľad, RP
Nastupujeme do steny až po desiatej, tak volíme Orlowského rampu po rebrík. Po úvodných snehoch sa ocitám pod kútokomínom Poľudňajšieho kľudu a neviem sa vynadívať aký je vyľadnený. Vyzerá to fakt dobre a tak cieľ na ďalší deň je jasný. Aj Katke J. sa to pozdáva, no pri lezení svoje nadšenie asi aj oľutovala. Úvodné snehy máme prešľapané z predchádzajúceho dňa. Ešte jedna ľahšia dĺžka po trávach, ktoré držia ako beton a ideme do toho. Cesta je o dvoch dĺžkach stienkou a kútokomínom, inak je to lezenie v trojkovom teréne. Pre mňa osobne bola ťažšie prvá dĺžka stienkou, ktorá vedie do kútokomína. Úvod je hneď slušná kolmica, možnosti istenia sú horšie. V stienke je nepríjemný traverz do už lepšieho terénu. Druhá dĺžka bol asi 40 metrov dlhý ľad do 80°, ktorý zdola nie je celý vidno. Cestu som si pamätala úplne suchú, tak som zobrala iba tri šróby do ľadu. Nadávala som si, keď som ho videla a začala pochybovať, či to vôbec vyleziem. Vyliezla, i keď to mohlo byť s väčšou pohodou, ale na štande mi to už bolo jedno. „Kotlu smrti“ som sa aj tentoraz vyhla a cestu doliezla ľahkým trávnatým rebrom zľava.
MKŠ, Poľský kút, I V, OS
Nízku klasifikáciu cesty by som rozhodne nepodceňovala. Mnohé kroky sú porovnateľné s päťkou. Veľmi pekná a logická línia výrazným kútom, ktorý vylieza do Szczepanského rampy a pokračuje stenou. Pod kút opäť ľahkým terénom asi tri dĺžky podľa stavu snehu. Prvá dĺžka kútom postupne pridáva na obrátkach. Možnosti istenia sú dobré, dokonca sú v kúte ponechané skoby. Pod kľúčovým flekom štandujem. Druhá dĺžka vedie hladkým kútom, kde je viac skôb so slučkami (pôvodne A0), zakončený výlezom do položeného kúta s tvrdým firnom. Famózne lezenie až do trávnatého rebra, ktorým vyliezame na rampu. Tu pokračujem priamo hore ešte cez ľadový výšvih na rebrík.

3.4.2015 Petra