Juston 60 ročný

Ako sa Juston stal vegetariánom a čo mu závidel celý oddiel?

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Dozviete sa v nasledujúcom rozhovore s  [ Robom Kukučkom ], jeho kamarátom, spolulezcom a spoludovolenkárom.

Čo ti prvé napadne, keď sa spomenie Juston?

Že je starý 😀 (typický Robov smiech)

Poznáte sa už dlho. Ako si spomínaš na vaše prvé stretnutie?

Bohužiaľ, sme takí starí, že už si nespomeniem… My sme spolu robili aj liezli, aj sme veľa času strávili v nočnom bare Manín. Okrem pondelkov, lebo bolo zavreté, a víkendov, ktoré sme trávili v horách.

Tak povedz nejakú veselú príhodu.

V 1976-om za hlbokého komunizmu sme boli na zájazde vo Švajčiarskych Alpách pod Piz Badile. Jedného dňa sme sa rozhodli osláviť Čľupkove 30. narodeniny na talianskej strane. Mali sme chuť na pizzu a špagety. Keďže sme nemali talianske víza, museli sme hranicu prekročiť načierno. Každý z nás mal 5 dolárov. Dali sme si za ne pizzu, čerstvých pstruhov a toľko vína, že sme nevedeli trafiť späť do Švajčiarska. Pri prekračovaní horského potoka Meško stratil topánky. Jeho špeciálne ručne šité Popradky mu uniesla bystrá voda. Samozrejme, sme neostali bez povšimnutia talianskych colníkov. Tí nás zadržali a odviedli na hranicu. Keď zistili, že tam máme odstavený dodávkový automobil Škoda 1203 zelenej farby (možno hnedej) a že šoférom je Dušan Pauer, ktorý bol najviac opitý (a už predtým jedného colníka držal pod krkom), pochopili, že nie sme schopní sa sami prepraviť späť do Švajčiarska. Jeden z colníkov teda sadol do 1203-ky a náš opitý šofér mu musel hádzať rýchlosti. Odviezol nás niekoľko kilometrov do Švajčiarska mimo hlavnej cesty a tam nám povedal, aby si šofér dve hodinky pospal a potom môžeme pokračovať ďalej. Samozrejme, že Meškovo pôsobenie v horách bolo bez Popradiek nemožné. Tak sme sa poskladali a Ivan si kúpil vysokohorské topánky značky Meindl. Stal sa tak  najlepšie obutým horolezcom z považskobystrického oddielu, ktorému sme všetci závideli. Aby ste si ale nemysleli, že sme tam len pili, tak na tú dobu sme tam vyliezli pekné cesty.

A nejaký dramatický zážitok?

Niekedy v rokoch dávno minulých, tak 1-2 roky po príhode s topánkami, sme v jeden pekný letný deň liezli na Prostredný hrot cestu Kosovkové rondo. Po dvoch dĺžkach ma Meško vystriedal v ťahaní. Ja som bol na štande a istil som klasickým spôsobom cez plece. On bez istenia nadliezol asi 10 m nado mňa a kričí: „Robo, je tu stará skoba. Mám sa na ňu postaviť?“ A ja mu odpovedám: „Hovädo, veď ty si hore, tak rozmýšľaj!“ Meško porozmýšľal a o sekundu už bol 10 m podo mnou. Skončil som s dvomi zlomenými rebrami a spálenými rukami, Meško s dierou v lakti. Spustil som ho pod stenu a zlanil k nemu. Tam sme počkali na Fera s Jarom, ktorí liezli vedľa nás, a za spoločného rehotu sme sa dopravili do popradskej nemocnice.

Je niečo, čo ti na ňom po toľkých rokoch lezie na nervy?

Že je taký tvrdohlavý a už toľké roky neje mäso. A pritom sa to naučil odo mňa. Z jednej mojej himalájskej cesty som sa vrátil ako 100%-ný vegetarián. S Meškom sme potom išli spolu na sústredenie na Popradské pleso. On bol zvedavý, čo tam budem celý týždeň jesť. Keď videl, že fungujem len na syroch a prílohách a že sa to dá, tak mu preplo a odvtedy sa stal vegetariánom. Mňa to po roku prešlo a jemu šibe poteraz.

Čo by si mu na záver poprial k 60. narodeninám?

Nech je stále takým dobrým človekom ako doteraz.

PA030275

Justonko a takýto jubilant?    [ Štefan Holko ]

Fešácke chlapča  s terchovskými  génmi  od Meškov.  Dievčence ho  lovili ako trofejného paroháča. Lezecky aktívnejší  nástupca  brata  Jožka sa  v partii usadil ako jeden z najvytrvalejších.  Mám v pamäti aj jeho priateľského otca a matku, ktorá vyzdobila  partiu teplanských lezcov  parádnymi háčkovanými klobúkmi.

Pri lezení na Manínskej stráži  mi za mladi fest oprášil do hrdzavého krúžku, mňa vytiahol zo zeme, stretli sme sa vedľa seba a Ivan sa ma pýta: A ty tu čo robíš ?

Keď dospel, zapustil bradu a ostal jej verný doteraz. Verný zostal aj rodným skalám, horám a lezeniu.

Až prekvapujúca je jeho burinová sila a vytrvalosť, hoci sa dal na zajačiu potravu. Keď sme spolu liezli v Alpách, v nepríjemne depresívnej  esíčkovej škáre zabral tak, že si vlastnou silou vykĺbil rameno.

Je to nezmar, dobrý človek, dobrý kamarát a špičkový lezec, akých je v jeho veku len ojedinele.

Prežili sme a prežívame  spolu veľa krásnych chvíľ okolo nášho obľúbeného dobrodružstva. Prajem mu veľa čerstvej buriny, kvalitného tabaku, silného zdravia, rodinnú pohodu a ešte mnoho  aktívnych rokov na skalách a horách v kruhu kamarátov.

 

Ivan Meško 1954   [ Fero Piaček ]

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa v stopách svojho brata Jožka, na manínskych skalách a horolezeckom klube objavil Ivan Meško. Ako rodák zo Zálužia bol na čele širokej partie lezcov z Teplej ktorých za sebou dotiahol: Paľo Muráň – Sekáč, Hariš Paľo, Korbáš Paľo, Haladej Ciro, Rusnák Marian, Špindor Miro, Zlatica Podhorská, Valjent Ignác, Hajný Marian, Puer Dušan, Galbavá Alena, Motlo Peter,Vlado Špindor – Menďo, Janko Muráň a ďalší.

Ako, každý horolezec v tých časoch ani on nezostal len pri skalách, ale lákali ho aj Vysoké Tatry, kde hneď v začiatkoch zažil tragédiu, keď ho spolu s Marianom Poliačikom, Milošom Turanom a Milanom Ďurkechom strhla dosková lavína z Lavínovej lávky až do Gerlachovského kotla. Ako jediný mal to šťastie, že prežil a to bez vážnejšieho zranenia.

Po krátkej prestávke opäť začal liezť. V rokoch 1974 a 1975 už liezol na skalách ťažké cesty a cestami Vahankova, Route diaboloqe zahájil rad svojich prvovýstupov. Zo skál sa chodilo na pivo, okrem chaty sme často chodili aj do motorestu, v automate tu boli za korunu dobré pesničky. Obzvlášť sa nám páčil Palo Bobek a najmä Houston a tak Ivanovi prischla táto prezývka pod ktorou ho mnohí poznajú dodnes.

V Tatrách začal v roku 1976 vážnymi cestami: Prostredná Slavkovská bašta – Uzlová škára, ku ktorej pridal 2 prvovýstupy, Stredohrot – na pamiatku Kaňu, Žltá stena – Chroust a Cagašik, Kolový štít – Diretka Prostr. Veže, Sklenená štrbina – pravý komín a ďalšie.

Sezónu 1976 završil prelezom Cassinovej cesty na Piz Badille. Z tohto krásneho výjazdu do Bergelu si priniesol okrem nádherných spomienok aj  v klube prvé,  kapitalistické vibramky. Pri dobrodružnom prechode horského potoka, samozrejme úplne triezvemu, horská riava jednu slovenskú vibramu zobrala. Liezlo sa v tedy vo vibramoch, tak keď chcel liezť musel si kúpiť.

Peňaženku pri brodení stratil tiež, ale našťastie až na brehu kde sme ju na druhý deň našli.

V ďalších rokoch pokračoval Houston v lezení na skalách, v Tatrách, Julskych Alpách, Kaukaze: dve cesty na Nakra – Tau, Tan – Šane, Himalájach, Dolomitoch, Západných  Alpách a pod.

Obľúbenou oblasťou boli piesky, úžasná atmosféra, nádherné lezenie, pôžitok zo zlaňovania z každej veže, dulferov sed – extra zážitok, najmä Kobyla v Příhrazoch. Večer pivo, country muzika, dobrá partia a zábava. Niekedy pršalo a keď sme boli v stanoch nebolo to bohvie čo, zábava však neviazla. Narvali sme sa do jedného stanu, rozprávali zážitky a vtipy a raz sa Houstonovi zadarilo – nech je sranda ako sme tam v stane nakope zobral jednu ruku  mysliac, že  Pepininu dal si ju medzi nohy a až na výbuch smiechu zistil, že ruka je Strýcova.

Houston s menšími prestávkami: svadba s vílou Amálkou, narodenie krásnych dvojičiek Zuzky a Katky, rozvod s Amálkou, svadba s Darinkou a narodenie následníka Adama lezie dodnes spoločne so skalnými zo silnej partie sedemdesiatych rokov: Holko, Zábojnik, Kukučka, Makay , Zigo, Plesel, Valach  …. a ďalšími ktorí ešte zostali horolezectvu verní.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

 

[ Katka a Zuzka Meškovie ]

Keď som bola malá a niekto sa ma opýtal … čia som ?  vždy som povedala TATOVA.
Dnešným dňom si TATO v novom klube 60+ ,kde už máš svojich kamarátov a ja Ti tu píšem pár riadkov v mene nás Tvojich detí.
Tým, ktorí budú čítať tieto riadky nemusím nášho otca Ivana, prípadne Justona ako ho poniektorí voláte snáď ani predstavovať, pretože všetci dobre viete čo sa v ňom skrýva a hlavne tí skalní. A pre tých čo by to nevedeli tak len malé pripomenutie. Je to chlap a kamarát(možno aj do dešte) plný elánu, optimizmu, humoru a pohody z ktorého vyžaruje pokoj, ale zároveň aj rešpekt a samozrejme skúsenosť dobrého horolezca. A ta sa stala jeho celoživotnou vášňou.
V našich očiach je to človek s veľkým Č, ktorý nám dáva od narodenia svoju lásku, neustálu pomoc a obetavosť. Už ako deťom si nám venoval čas, ktorí sme spoločne strávili na výletoch po horách odkiaľ máme veľa nezabudnuteľných zážitkov. Bol a je to čas na ktorý radi spomíname. Tiež sa dobre pamätáme,ako si mal s nami pár lezeckých pokusov, ktoré by sa dali na prstoch jednej ruky spočítať. U nášho mlaďocha to síce bolo o čosi dlhšie, ale ani jeden sme nezdedili ten apetít. Ale keď tak premýšľam, niečo málo sme z toho pochytili a to lezenie na nervy:-) Aj to sa tiež počíta, či nie? :-). Vždy si nám chcel dobre aj keď sme to ako mladší nevedeli pochopiť a na všetko sme museli prísť sami s odstupom času. Si tu pre nás, keď potrebujeme Tvoju pomoc či radu a tak isto ako nám vždy pomôžeš aj druhým. Nehádžeš veci za hlavu a snažíš sa vždy všetko vyriešiť. Keď začneš robiť tak poctivo a do detailov, či to je v práci alebo doma a hlavne, keď vysávaš :-). Opísať Tvoje vtipné situácie, keď dokážeš veľa vecí na srandu obrátiť ani nejde, to treba iba zažiť. A čo nás ešte fascinuje, je to, keď niekam ideš odvšadiaľ donesieš slnečné okuliare. Samozrejme najlepšia kvalita a za chvíľu to bude u nás ako v optike:-). Občas sa vieš aj síce naštvať a frflať ako starý dedko, ale už máš aj na to právo, keďže už sa Ti narodila vnučka.

[ Jožo Zigo]

Juston mal niekoľko vychytávok na baby … napr. Ako  sa chytajú kamzíky ?   … .a  raz na Popradsko Plese keď sme kecali s babami, pýta sa jednej …    “ Počúvaj nechcela by si mať so mnou dieťa?” … a ONA mu odpovedá “Nie nechcela!! 🙁 ” …a Ivan na to … “ Dobre ,tak si  dám   pozor!”  .  Každá , ktorú na tom nachytal to po chvíľke  pochopila a dosť sme sa nasmiali.

 

Pridaj komentár