Najkrajšie sny snívaš s otvorenými očami!

V týchto dňoch je to 40 rokov, čo spolu s Vladom vetráme, derieme a inak ničíme horolezecké laná. “Hokejka” v samom začiatku pre nás výzva, ale nerealizovateľná. Niečo sme v západnej Lomnici poliezli, ale “Hokejku” sme si nechávali na dobu, keď budeme viacej rozlezení.

Čas plynul,  roky dáko rýchlejšie, každý sme liezli “to svoje”. Až  raz  Vlado  začal plánovať  lezenie v Tatrách. S radosťou som súhlasil a začal dumať, čo ešte dáme, načo máme silu. A z hĺbok podvedomia sa na mňa usmiala Hokejka….

Pohodlné spanie na “Zamke”, nekonečný nástup, do kuloára,   pod stenou sme zatiaľ sami. Cesta nie je žiadny rébus je to vrchol logiky a poznania terénu.

Taktika a postup je jasný. Vlado sa naväzuje na dva konce a ťahá.. Ja  s Valérom každý na jeden.  (lezecky si veríme-rozumieme, v kľúčových úsekoch lezieme každý sám, inak lezieme súčasne)

O 8 hod v kuloári ešte mrzne zachádza za nechty, ale nič nemôže zkaziť našu radosť. Pod stenu sa trúsia ďalšie lezecké družstvá. Lezenie ubieha zvoľna, už je aj teplejšie, velebíme toho, kto veľmi rozumne a prezieravo osadil štandy borhákmi.

Traverz do Kríža je fakt bonbónik, ako Vlado priznal, musel podumať. Previs v Hokejke a posledná  dĺžka sú o poznanie ťažšie, ale v podstate vyváženej ceste dodávajú punc výnimočnosti.

Doliezame, preklopíme sa cez zábradlie, slníme sa debatujeme. Krásny deň na krásnom štíte . Dole ideme po svojich, aby sme si kopec a pohľady do západnej steny ešte užili.

Dielo pánov   F. Plšek a V. Zachoval  je večné. Prežije všetky zmeny, prinesie mnoho radosti každému, kto má rád tento šport.

Krásny deň za nani, spomienky hlboko v srdci. Ďáakujem Vladovi a Valérovi za spoluúčasť!

Laco Makay