Spoločne s Tomášom sme sa v dňoch 18.-30.3. zúčastnili na bouldrovom sústredení SHS JAMES vo švajčiarskom Ticine. Je to jedna z najväčších a najznámejších bouldrových lokalít na svete s neskutočnou kvantitou kvalitnej žuly a množstvom svetovo známych bouldrov, medzi nimi napríklad aj jeden z najťažších na svete Alphane 9A. Boli sme celkovo dvanásti zo všetkých kútov Slovenska, sústredenia sa zúčastnili väčšinou členovia reprezentácie, čo znamenalo záruku dobrej partie. Ja som mal cieľ vyliezť čím viac bouldrov 8A a viac, Tomášove ambície bohužiaľ do veľkej miery limitovalo zranenie lakťa a neskôr aj zranené koleno. Našťastie sa mu aspoň čosi poliezť dalo a teraz už sa dostáva opäť do skalného rytmu 🙂

Bývali sme priamo nad mestom Bellinzona, ktoré je príhodne umiestnené medzi dvoma veľkými oblasťami Brione a Chironico, kde sme sa vyskytovali najčastejšie. Najviac času sme trávili v Brione. Brionská žula je špecifická, krásne prevrásnená, jej vrstvy tvoria bouldre ako umelecké diela, ktoré vyslovene lákajú „vylez ma, vylez ma!“. Celé Brione je rozdeleného do trochu hlavných sektorov – vyšný les, sektor v riečisku a za riekou, a nižšie položená Ganne.

Veľká noc v Arcu pripomína počas sviatkov skôr Októrberfest – kde sa pozriete, tam Nemec. Našťastie oblasť je dostatočne veľká, aby sa tam zmestili všetky národnosti.

Počas týždňa  sa nám podarilo liezť na viacerých miestach . Massone, Colodri,  Calvario, Garda a Noriglio.

Začiatkom februára sa začalo otepľovať a s Ivom sme špekulovali kam sa vyberieme na jarnú lezenicu.Pred nedávnom vyšiel článok na Lezcovi o zaujímavej oblasti v Chorvátsku pri meste Šibeník v kaňone
rieky Čikoly s rovnakým názvom ČIKOLA, asi tak 40min nižšie od Paklenice. Je to veľká novovznikajúca oblasť s mnohými sektormi, kde si zalezie tak začiatočník – napr. oblasť Osoje ako aj pokročilý – napr. oblasť Betkin. Na oblasti Betkin sme stretli aj veľa miestnych borcov a boriek, ktorí nám poradili miestne skvosty.

Malta nie je zrovna typická lezecká destinácia. Keď už Vás sem vietor náhodou zaveje, tak sa prečo nezobrať aj lezeckú výbavu. Určite je dobré mať knižného sprievodcu, my sme sa snažili zorientovať podľa elektronického a bol to dosť problém. Chýbali tam najmä podrobnejšie opisy oblastí napr. orientácia sektora, prístup s deťmi a podobné detaily, ktoré poskytnú oveľa lepši prehľad.

Vo februári som sa vybral s Lukášom Bullom do Chamonix. Hneď od začiatku som mal jasný cieľ s ktorým Lukáš síce trochu s obavami, ale hneď súhlasil. Severná stena Les Drus bezmála tisíc metrová, tmavá, chladná a vzbudzujúca rešpekt a v nej vyzývavá línia Lesueurovej cesty. Táto cesta vznikla v 50tych rokoch minulého storočia, ale do hľadáčika lezcov sa dostala hlavne až s pokrokom techník v mixovom lezení v približne posledných desiatich rokoch a predstavuje vážnu výzvu na zimné mixové lezenie.

Už tradične sme s Mišom Mikušincom a partičkou zo západného Slovenska ( Vladka, Frodo a Heňa) strávili Vianočné sviatky a Nový Rok v Katalánsku. V Siurane sme boli 16 dní od 18. 12 do 3. 1.

äčšinu lezeckých dní sme strávili v dvoch sektoroch. V La Capelle, kde Mišo skúšal cestu La Capella za 9a+; a  v El Pati, kde som ja skúšal cestu Estado critico za 9a. Chýbal malý kúsok, no ani jednému z nás sa projekt nepodarilo vyliezť, a tak máme aspoň motivaciu vrátiť sa pri najbližšej možnej príležitosti.

29.12. Sme s Matejom Prcínom navštívili krajinu krowiek a kabanosov, ináč povedané, Poľské Tatry. Síce sú rozlohou o dosť skromnejšie, zato poliaci tam lezú jak besní a zimné lezenie tam má veľkú tradíciu.

Spolu s Michalom Czechom sme sa vybrali na Kazalincu Mengusovskú, jednu z najlepších a najstrmších stien v Tatrách. Vyliezli sme super zimnú cestu Lapinsky/Paszucha M7-/7. Perfektné lezenie, občas morálové, občas príjemné ale hlavne stále strmé bez nejakých vačších utekáčov a všetko išlo na onsight.

Okrem pracantov z nášho klubu sa do práce na skalách v oblasti Manínov zapájajú aj tento rok Trenčania. Jaro Dutka, Gabo Čmárik a Marek Humaj preistili Velkonočný pilier (Fero Piaček, Bohuš Čiernik, 1979) a Danilov sen (Fero Piaček, Jaro Zábojník, 1976) v Kostolci. Aj po preistení si tieto cesty zachovali svoj dobrodružný charakter. Okrem preisťovania sa venovali aj vytváraniu nových ciest.