Z tejto akcie som nenašiel žiadne poznámky a aj moje v spomienky sú chabé, možno práve kvôli nešťastiu ktoré nás tam postihlo.
Mám taký dojem, že sme tam boli sprostredkovane cez našich kamarátov z Leningradu (dnešný Petrohrad). Družbu s touto partiou sme nadviazali prostredníctvom Paľa Rybárika, pôvodom ak sa nemýlim z Martina. Paľo mal ku nim blízko, študoval v Leningrade a nastúpil pracovať do Považských strojární a stal sa členom nášho horolezeckého oddielu – klubu.
Vo Fanskych horách sa nám podarilo s Vladom Valachom vyliezť dva prvovýstupy. Diamar, to bola aklimatizačná túra a nemám o tom žiaden záznam. Druhý prvovýstup na Čapdaru si osobne veľmi cením. Veľká SV stena na 5297 m vysoký kopec vylezená v dobrom čase a štýle v dňoch 2 – 3 augusta 1989.
Čapdara
Po dlhej vysokohorskej turistike sa dostávame pod SV stenu kde bivakujeme. Vlado sa sťažuje, že asi bude nachladnutý, lebo ho pobolieva hlava. Snažím sa ho ukľudniť, že to môže byť výškou. Ráno 2 augusta nastupujeme do steny. Neviem, v ktorej dĺžke leziem najskôr mierne doprava, potom diagonálne škárou do ktorej dávam istenia vľavo, tu chytám vežu vyššiu ako ja. Veža sa nakloní, ale našťastie spätný tlakom sa vracia na pôvodné miesto. Popod vežu idú moje laná, dosť ma to vyplašilo, stále leziem mierne vľavo zakladám dobré istenia a vraciam sa za Vladovej pomoci späť povypínam laná aby nešli popod vežu, vraciam sa hore k isteniam a pokračujem až na miesto kde vybudujem stanovište. Vlado dolieza nad vežu a ľahkým kopnutím ju posiela do doliny. Veľký rachot padajúcej veže nám už vôbec nevadí, sme radi že sme nad ňou, ale to ešte netušíme aké sme mali šťastie v tento hrozný deň oproti Vladovi Zbojovi a tobôž Norovi Gerovi. Bivakujeme na 13. stanovišti na malej polici zavesení v lanách. Noc bola neskutočne dlhá.
Po raňajkách 3. augusta pokračujeme v lezení. Postup sa spomalil, snažíme sa prebiť hladkým kútom priamo hore, ale skala je kompaktná a nedá sa zaistiť. Vlado skúša natiahnuť ešte zopár metrov ale nakoniec zlaníme na policu a pokračujeme mierne vľavo. Vyliezame na snehovo-ľadové pole, je hustá hmla. Ideme súčasne, pod ľadovým zlomom je ľadovcová trhlina.
Vlado Valach
Vlado ma istí, zrazu strašná rana zrovna keď som na chatrnom moste nad trhlinou. Dobre, že som nepustil do gatí tak som sa zľakol. S Vladom sa dohadujeme čo to bolo. Zemetrasenie alebo čo? Zrazu znova, pre hustú hmlu nič nevidíme, ale zhodujeme sa, že napriek tomu že sme cez 5 000 m nad morom je to búrka. Nachádzame sa rovno v nej, vo vzduchu je cítiť nepríjemný ozón.. Vlado kladie otázku čo budeme robiť? Sme tu na pláni, nič nevidíme ak nás má trafiť tak trafí. Pokračujeme smerom hore. Pod vrcholom prichádzame do sedielka. Nad vrcholom v tej hrmavici ani neuvažujeme, nebudeme čerta zbytočne ťahať za chvost. Zostup je zlanením 1000 metrovej steny na druhú stranu. Máme ešte pol hodiny do zotmenia a tak musíme nájsť zlaňák. Až po tme sa mi podarilo nájsť starú slučku tak môže začať nekonečné zlaňovanie. Ešte za tmy dosiahneme úpätie steny a s jednou čelovkou prechádzame kamenné moria.
Dostávame sa do doliny a nad ránom sa dotackáme ku plesu. Konečne voda, pijeme a v momente posediačky zaspávane. Keď svitne pokračujeme ďalej a pri východiskových plesách sa stretávame s našimi kamarátmi. My s Vladom sme vyšťavení a oni nejak mimoriadne vážni ani si z nás nerobia srandu akí sme zničení. Po krátkom čase sa im cez hrdlo prederie hrozná správa Náčelník – Noro Gero sa zabil. Zlý deň 2.8.1989 Náčelník odišiel do večných lovíšť, Vlado Zboja si pri páde zlomil obe nohy a ja s Vladom Valachom sme tiež mali na mále.
V ďalších dňoch vybavujeme formality, prosektúra, márnica, prokurátor, cínová rakva prepravné formality. Strašne to na mňa doľahlo, ťažko to znášam, mám teplotu, vysypal sa mi herpes, som totálne zničený. Neprajem to nikomu. Som vďačný kamarátom, že mi pomáhali znášať túto bolesť a vybavovať patričné veci. Mimoriadna vďaka patrí Lacovi Makayovi mladšiemu, že sa podujal predčasne odprevadiť Nora na jeho poslednej ceste a Vlada Zboja zo zlomenými nohami do domáceho liečenia.
František Piaček