Začiatky s lanom

S lanom som sa začal zapodievať až keď som sa oženil, vďaka mojej manželke, ktorá k tomu inklinovala. Rozširoval som si obzory v tomto koníčku čím ďalej tým viac, ako samouk, spolu s Mirom Marečkom, Rudom Kafúnkom a Horovčanmi  Petrom Karasom a Lacom Šmondelom na Lachovci, Vršatci, Lednici, Skalke, Čertovkách, Kamenných vrátach a. p. Materiál bol pre nás cenovo nedostupný a tak sme si pomáhali ako sa dalo. Oblečenie nebol problém. To nám naše gazdinky, moja sestra alebo aj my sami pošili spolu s úväzmi, ktoré sa šili z hasičských „C“ hadíc a boli celkom schopné. Ruksaky sme si boli dokonca osobne s Petrom Karasom kúpiť priamo do fabriky do Prostějova, kde som to telefonicky dohodol. Hexcentre, vklínence, rôzne čoky, abalaky, osmy, cepíny a kladivá, odkukané z knižiek, dokonca aj skoby a ľadovcové šróby sme si vyrábali tiež sami z rôznych  materiálov z Dubnice a Pov. Bystrice. Bola tam zbrojárska výroba, takže materiály boli kvalitné, a vynosiť to von už pre slováka nebol až taký problém. Ale kto mal lano, tak to bol formát. Mali sme jedno statické, čo bol pre nás majetok, neskôr od horolezcov z Trenčína  jedno dynamické, síce vyradené, ale nám to nevadilo, lebo to bol originál.

Východný Pamír – Fanské Hory

Potom som sa prihlásil do Považskej Bystrice, do horolezeckého odielu, kde to už bolo predsa len o niečom inom. Na chalanov ako Meško, Motlo, Piaček, Holko, Kejsi a Janko Muráňovci, Jaro Zábojník, bratia Zajacovci či Vlado Zboja, Laco Makay a tiež jeho bohovský tatko, to boli lezci, ktorým vďačím za veľa a nedám na nich dopustiť lebo mi zmenili a naplnili život. A s nimi som sa dostal už aj do veľkých nádherných hôr – východný Pamír – Fanské Hory.

Odlet z Bratislavy

V Rusku sú fakt nádherné hory, úplne skvostné a čarovné. Ale rusi ich nevedeli v tej dobe predať svetu. Ja som chcel poslať domov pozdrav, pohľadnicu, no zohnal som len pohľadnicu s moskovským panelákom a s plastikou Lenina na priečelí. A nejaké mapy?! Tak to bol nonsens. Tie boli len pre potreby vojska.

Leteli sme z Bratislavy do Moskvy na medzinárodné letisko, kde sme taxíkmi prešli na vnútroštátne letisko a tam sme si už vtedy okúsili ich mafiánske praktiky a dva krát sme prekladali svoje šúchy z taxíkov do iných taxíkov, lebo len tie mohli zarobiť a druhí nemali šancu (pod zbraňou). Potom sme leteli do nádherného Samarkandu a kde sme sa zdržali, len pokiaľ sme zohnali nákladné auto, čo nás doviezlo až do cieľa – do nami vytipovaných miest v horách.

Samarkand

V Samarkande sme si popozerali historické pamiatky, Timurovské stavby a súsošia, ktoré dýchali pradávnou bohatou a slávnou minulosťou a nádherou. Tiež sme okúsili moslimskú nevraživosť, keď nás kamením zaprali od ich modlitební, kde sme sa chceli pozrieť v tričkách s krátkym rukávom, čo je pre nich urážka. Bavili sme sa o tom, že preto majú také kamenisté cesty a námestia, aby mali hneď po ruke kamenie na hádzanie po džauroch.

Nákladniak nás ešte skoro celý deň viezol prašnými cestami-necestami až pod vysoké zasnežené končiare Fanských hôr, do rozľahlého oploteného základného tábora. A tam som zažil aj druhú smutnú stranu tohoto nášho krásneho  športu. Ja som tam liezol s Kejsim Muráňom a Vlaďou Michalíkovou na Diamar, čo sa nám aj podarilo vyliezť. Vlado Zboja s Lacom Makayom liezli na kopec Máriu a vtedy Vladovi zostal v ruke chyt, vyletel zo steny a načal si obe nohy a Laco, keď ho zachytil na lane si pri tom zlomil kľúčnu kosť.

Odjazd do hôr. Z ľava Marian Hanták, Lacom Makay ml.

Nepríjemné. Ale to nebolo to najhoršie. Ďalšia dvojica liezla na vedľajší Miamar a v nej  bol Hanták a  náš najmladší kamarát, volali sme ho Náčelník. Vyliezli celú stenu a doliezli až na vrcholové plató, kde sa odviazali , lebo ďalej to bolo chodecké a zrazu sa tam utrhla malá skalná lavína a strhla so sebou Náčelníka cez prah, ktorý preletel cez celú stenu a zachytilo ho asi 100 m nad zemou. Domáci nám nedovolili ísť pre neho a dali ho dolu sami po niekoľkých dňoch a v noci, lebo tam veľmi často padali cez neho lavíny. Potom nabehla ruská úradnícka byrokracia s vyšetrovaním, cez Moskvu a hlavným prokurátorom regionu a až potom povolili jeho odvoz domov, lebo si ho rodina vyžiadala a tak leteli s jeho pozostatkami zranení Laco a Vlado.

Tieto smutné udalosti ale predchádzala iná. V základnom tábore nám akosi došlo fajčivo a tak  sme sa vybrali do doliny, do osady nájsť nejaký magazín /obchod /, kde by sme tento nedostatok chceli napraviť. Šiel dolu Náčelník s Hantákom a ja. Zhruba po dvoch hodinkách sme sa dostali k prvým prízemným  chalúpkam. Samozrejme hneď bol okolo nás rákoš detí s ktorými sme sa ako tak dohovorili, že magazín tam síce majú, ale obchodník chodí ku nim len občas, ale že my máme šťastie. Obchodník by sa tam dnes mal ukázať, lebo má u nich zabíjať a rozdelovať nejaké kozy. Keď už sme  dolu, tak počkáme. Vycentrovali sme sa na blízku skládku dreva, že trochu podriememe. Ale pri tých krpcoch sa moc nedalo. Najhoršie na tom bol Náčelník, ktorého preháňalo a každý moment odbiehal do krovia.

Po chvíli sa tam objavil nejaký mladík, ktorý bol okamžite stredobodom záujmu celého okolia. Nedal sa mu odhadnúť vek, nakoľo u  nich je to pre našinca dosť ťažké, takže mohol mať aj šestnásť alebo aj štyridsať. Bol zaujímavejší aj pre tie decká, ktoré boli hneď okolo neho a obsypali ho jablkami z blízkej školskej záhrady. Pre neho bol ale razom stredobodom záujmu náš Náčelník, ktorého chvíľu pozoroval, potom podišiel k nemu a látanou ruštinou a ukazovaním na brucho mu vysvetlil, že má ísť s ním, že mu dá nejaké bylinky, ktoré mu pomôžu. Utrápený Náčelník ho razom poslal do prdele a aby mu dal pokoj. Po chvíli tento šaman znovu pristúpil k Náčelníkovi, chytil ho za plecia, pozrel mu do očí a pomaly mu povedal, že má pred sebou už len päť dní života. To už Náčelník nevydržal a radšej odišiel za svojimi nútenými povinnosťami. Ale aj nás to rozosmialo a začali sme si z chudáka uťahovať. Do toho  prišiel obchodník, takže sme kúpili čo bolo treba a odišli sme do tábora.

Mládež

Tam sme, ako inak, hneď rozšírili čo sa dolu udialo a razom bol šláger dňa na svete. Keďže si Náčelník robil vynášku hore do skál pod stenu, trúsili sa okolo neho poznámky v zmysle, že načo to  robí, nech si tých päť dní radšej nejak užije. Nikto z nás ale netušil aká krutá osudová pravda visí vo vzduchu a nad našim kamarátom. Stalo sa to na šiesty deň. Razom to na nás všetkých doľahlo a bežali sme hneď dolu hľadať toho šamana, aby nám to vysvetlil, ale už sme ho nenašli. Len sme sa dozvedeli, že to je cvičiteľ somárov a že je to liečiteľ a šaman. Táto krutá udalosť na nás všetkých na dlho veľmi doľahla a vryla sa do pamäti. Pri takýchto udalostiach si tiež veľmi rýchlo uvedomíte hodnoty vo svojom  živote a do podvedomia sa tlačia otázky či existuje v živote človeka aj niečo nad naše ponímanie.

Tu sme  zažili viac príhod veselých ale aj krutých. Hneď po príchode do tábora, keď sme sa rozmiestnili po už nachystaných stanoch, poslal ma Fero Piaček aby som zašiel do blízkej Jurty a spýtal sa či by nám nepredali pár flašiek vodky. Ochotne som tam zašiel. Zaklopal som na drevený rám, lebo jurty sú plátené a myslím si, že celkom dobrou ruštinou, čo ma naučil profesor Liba, som predniesol svoju prosbu pohľadnej, mladej, domácej pani, ktorá by aj stála za hriech… Chvíľu bolo ticho, ale potom som videl v jej čiernych očiach, že je zle. Ale ešte stále mi to nedochádzalo. Ona sa pomaly zohla po celkom slušný kameň  a práskla ho s krikom po mne. Nečakal som a v behu som sa stihol uhnúť pred tým projektilom no a vpredu som videl za kopou dreva  Fera a našich chalanov ako ich nadhadzuje od smiechu. Vystrelili si zo mňa. Vedeli čo bude nasledovať. Preskočil som kopu a s nadávaním som sa skrčil vedľa nich pred lietajúcimi kameňmi. Somári, veď ma mohla dobre ukameňovať. Moslimovia nesmú piť alkohol, ani sa s ním zapodievať hlavne cez deň, lebo to Alláh vidí. No večer prišla milá pekná pani za mnou do stanu, že koľko tej vodky by som chcel… škoda že som vtedy nebol v tom stane sám…. Páčilo sa mi to dievča.

Dedina

Náš základný tábor bol celkom veľký a boli tam ešte Nemci a pár skupín Rusov. No a tento tábor strážila jedna rodina dokonca ozbrojená samopalmi a celý bol obtiahnutý ostnatým drôtom. Báli sa nájazdov domácich lupičov. Bola to početná rodina a oni aj zásobovali tábor a spoločnú táborovú kuchyňu.

Keď sme mali medzi vynáškami voľno, chodili sme si pospať ku blízkemu potôčku. Raz, keď sme tak vegetili, pozerali sme na deda, ktorý poblíž kosil ručným kosákom taký lán pšenice, čo by mal u nás  traktor na dva dni. Chvíľu sme ho pozorovali ako zohnutý a s radosťou podkáša tie snopy a ako sa mu vzorne ukladajú pekne do riadkov. Keď sa na chvíľu postavil aby si utrel pot z čela, vravíme mu: dedo, my máme doma také kosy, s ktorými by ste to, pekne postojačky kosil a určito aj rýchlejšie – zákos by ste mal tak skoro na dva metre a nemusel by ste byť taký zohnutý. A dedo si potom neutieral len čelo ale aj oči, čo sa mu tak od smiechu slzy do nich tlačili. Lepší vtip už dlho nepočul. Čo mu tu tárame za nezmysel, veď keby nebolo ich a ich políčok, tak my na celom svete pomrieme od hladu. Kde by sme zobrali také vymoženosti. Veď oni  živia celý svet a my máme štastie,  že on ešte ako tak vládze to pole skosiť. A s krútením hlavy sa zohol a s úsmevom pokračoval ďalej. Nemali sme mu čo odpovedať. Chudák dedo a jeho vymytá šedá mozgová kôra od sovietskej propagandy.

Tábor – tu nás ubytovali

Tú horšiu príhodu som mal keď som išiel dolu do osady ešte pred tým ako som tam bol s chalanmi. Mali sme síce zakázané chodiť mimo tábor sami , kvôli našej bezpečnosti, no ja frajer, čo sa mi môže tak asi stať, som sa tam vybral. Bolo fest horúco a tak som šiel len tak bez trička len v trenírkach, pár peňazí som mal vo vibramách. Tak po hodine zostupu som prechádzal cez taký široký kuloár a keď  som už bol hodný kúsok v ňom, ozval sa hvizd a zrazu stáli pri mne štyria chalani: že kam idem.

Zľakol som sa a odpovedám, idem oproti kamarátom, ktorí idú sem hore a každú chvíľu by sa mali objaviť. Neviem či mi uverili, ale nemal som pri sebe nič, ani taštičku na doklady. To videli, lebo som bol ozaj len v trenírkach. Ale mal som na krku na lavínovej šnúrke hodinky a  tie sa im páčili / mal som staré ruské sedemnásť kameňové Čajky, ešte od môjho dedka, ktoré aj keď už došli na furt, stále ich mám odložené / a pokúšali sa mi ich strhnúť s krku. Dvaja ťahali mňa jeden hodinky. Už som mal oči vyvalené, jazyk tiež, lebo lavínovku len tak neroztrhneš a cítil som svoju poslednú chvíľku, keď sa nad nami ozval výstrel a zbehol ku nám z bočnej morény na koni taký postarší pastier. Chalani povolili, čo mi stačilo aby som sa ako tak nadýchol a po dohovore s týmto pastierom ma nechali odísť.

Vedel som, že keď pôjdem naspäť hore, isto si ma tu niekde odchytia a tak som si našiel taký dosť ostrý kozí roh a do druhej ruky kameň. Keď pôjdem ja, tak so mnou pôjde aspoň jeden. Posedel som nad dedinou, ani som nešiel až dolu, takú dobrú hodinku v temných myšlienkach, keď sa tu objavil gazík a teperil sa kľukato po chodníku hore ku mne. Chvalabohu. Boli to Nemci z tábora a zobrali ma so sebou. Nikomu som sa radšej nepochválil s mojim zážitkom, ale ten kozí roh mám doteraz doma na pamiatku a samozrejme som sa už viacej nehral na frajera. Poučil som sa.

Dedina

A práve na tomto našom podujatí som sa dosť intenzívne zapodieval aj otázkou života a smrti. Myslím si, že to patrí k sebe a pri našom športe obzvlášť. Veľmi často sa pohybujeme na tej pomyselnej hranici. Ja  si to uvedomujem, keď mi známi dohovárajú a upozorňujú na tento fakt. No to je otázka na dlhú polemiku. Je tu strach a je to vlastne vo Vás a v tom, ako prekonáte ten strach ako sa s tým vyrovnáte. Mal by každý poznať svoje hranice a pohybovať sa podľa možností v nich. Ja som skôr rekreačný horolezec, leziem pre radosť z takéhoto pohybu a snažím sa pohybovať v terénoch, na ktoré vizuálne ako tak mám. Na skalách,  kde sú už cesty klasifikované sa púšťam ako prvý do ciest ohodnotených maximálne ako päťky a do krátkych šestiek. Tam sú niekde moje hranice. Nepokúšam, aj keď na Vápenke mám spravené aj dve cesty šesť plus a jednu sedmičku, ale to som bol vtedy na svojom vrchole a sú to jednodĺžkové cesty.

Chcem pociťovať radosť z tejto činnosti a nejde mi o rekordy. Podstatnú časť prekonávania strachu si osvojíte vôľou a svojim entuziazmom. A strach, aký taký pud sebazáchovy, musíte mať, inak by ste to nemali nikdy na skalách skúšať. Ale tiež, keby Vám niekto povedal že strach vôbec nemá, tak klame. Samozrejme, že sa aj Tí čo ma poznajú a aj moji najbližší boja o mňa keď som niekde na cestách, ale tiež vedia, že niečo viem a že nepokúšam osud nad svoje možnosti. A potom už zostane len hrozba subjektívneho nebezpečenstva, ktorú musia pretrpieť.

S chalanmi z bystrického oddielu som prežil ešte veľa nádherných lezeckých dní po skalných lokalitách v celej republike i za hranicami a stále sa s niektorými stretávam.

Marcel Drobný