DIAMAR

S Vladom Zbojom sme nemali žiadne konkrétne ciele, pretože sme nemali žiadne informácie. Plán sme mali ale jasný 2-3 prvovýstupy. Kde, kade a ako to sa rozhodneme na mieste. V hre bola stale možná kontrola zo strany domácich. Nakoniec sme si mohli liezť a chodiť  “na vlastné nebezpečenstvo” kde a kade sme chceli.

Nad táborom smer juh sa týčil prekrásny kopec DIAMAR niečo okolo 4 000m. Na ten sme s Vladom zamerali svoje snaženie. Pilierom išla len jedna cesta, tak bolo rozhodnuté. Cca 800 m kompaktného piliera –výzva bohov hôr.

V pozadí DIAMAR s výstupovou trasou

Po nočnom  nástupe  cca 5-7 hod.( to si už nik nepamätá) sme začali postupovať vcelku dobre. Lezenie nebolo ťažké, ale žiaľ ani moc pekné. Skala bola buď lámavá, alebo vymytá od vody. Istenie teda nič moc. Plán bol vyliezť na policu niekde v polovici a po bivaku pokračovať. Poličku sme dosiahli vcelku vpoho a v dobrom čase. Ale! Hora vycerila zúbky.

Ja som skúšal, Vlado, ešte raz ja a potom Vlado,,, Vtedy nepustilo. O pár dní neskôr sme sa do cesty vrátili a dlžku nakoniec vyliezol Vlado. Celá bola istená na vklinencoch a frendoch. Ja som potom liezol dalšie dve, stredačka v 17, 18 dĺžku som dal ja. Pamätám si, že 18. štand bol v 2 frendoch vrazených o stropu, stál som v sľučkách a ešte som istil Vlada,,, Bola to taka divočiny. Ale silný zážitok,,, Keď som doliezol tú 18 dĺžku, tak som sa povracal, čiastočne od strachu, od vysilenia,,,,, Už sme toho mali plný kotel,,,Sme sa ešte raz prestriedali po 2-3 dĺžkach sme boli hore. Vrchol veľmi nevábny

Problémová 14. dĺžka

Štastie na Marii

…teperíme sa tmavou nocou, bez hviezd a luny. Dopredu nás ženje ten nejasný nepokoj človeka, čo má strach, či skorej rešpekt pred tým čo ho čaká, ale nechce sa toho vzdať. Aj keď šlapať tmou, po neznámom horskom chodníku je náročné na sústredenie, vedieme s Vladom veselú debatu plnú očakávania, ako a kadiaľ povedieme našu cestu. Pred včerom sme si vyniesli pod kopec batohy, tak dnes ideme naľahko. Odhadujeme , že za nejaké 3-4 hodky sme pod stenou.

Skorej cítim, ako vidím Vladov úsmev, pocit dobrej nálady, nevadí ani to, že sme stávali o 4:00 hod. ,  v tábore Kulikalonské jazero v cca 3000 m.n.m . Ako na povel obaja zastaneme a zmĺkneme. V nemom úžase hľadíme do 10-14 párov jasne zelených očí. Pocit nejasného strachu rieši Vlado pokynom „ber do ruky kamene, tak ľahko sa nedáme“.

Kulikalovska jazera – odtialto sme nastupovali pod stenu

V čierno-čiernej tme nás obkolesila svorka miestnych psov, pri ktorých by nemecká doga bola pudlikom. Veríme, že sme blízko osady miestnych kočovníkov, ktorým sme pri zostupe pomáhali nakldať píniové drevo na muly. Až bude najhoršie budeme kričať… Šeptom mi Vlado prezradí svoj záchranný plán: „Hodíme medzi nich po kameni a druhý si necháme v ruke na obranu“. Jednoduché ale v tej chvýli geniálne. Tie beštie sa zľakli a tak ako nás obkolesili, tak zmyzli.

Dnes si myslím, že Bohovia Hôr nás upozorňovali na to, čo pride. Mladí, plní sily a endorfínov, sme si mysleli, že tú stenu aj otočíme, že v splnení si našej predstavy o prelezení 1 000m vysokej a min. 500 m širokej steny, zatiaľ bez horolezeckej stopy nám nič a nikto nezabráni. Mali sme rovnaké pocity ako naši lezecký predkovia, keď stáli pod severnou stenou Eigru a vedeli, že budú prvý, kto ju dá.

Laco Makay ml., nástup pod Mariu

Batohy nachádzame bez problémov a keďže sme si pri vynáške poobzerali stenu, začíname okolo 9. hod liezť. Skala je dosť lámavá, ale dobra na trenie. Naberáme dĺžku, za dĺžkou (jedna dĺžka je 50m.). Keď ťahám ja, skúšam zľava do širočiny, nejde. Tak sa vrátim nadleziem zprava  a po tom blou, popod ktorý som dosť dlho liezol preliezam obchvatom tú nepríjemnú širočinu (širokú, ale fest širokú špáru).

Vlado niečo za mnou volá,,, ja si myslím, že ma chváli, ale to on nie, Potom mi povedal, že sa v nemom úžase díval, ako sa ten blok, dáva pomaly do pohybu, zrýchľuje a potom sa oddeluje od steny a s rachotom si to valí do doliny. No čo už. Bohovia poslali ďaľšie varovanie. A čože my sa dame? Nie! S prehľadom vyvádza spolulezec  niekoľko dĺžok až dosiahneme snehový kotol. Využijeme možnosti na varenie a oddych s možnosťou vystreť sa do polohy ležmo. Čas máme dobrý. Hľadíme vyššie , Vlado určuje smer, všetko sa zdá take jednoduché.

Nedarí sa mi nastúpiť do šparky, Vlado ma vymení. Zaštanduje v takej “padi” jaskynke, do ktorej ja nevleziem, tak doplním material a leziem ďalej. Urobím stand. Dodnes si pamätám, že to bol “koník” a čok č.9. Vlado dolezie ku mne, ostrejšia výmena názorov kadiaľ ďalej. Ja navrhujem doľava na piler a potom už len cca 30m ľadu a cesta v kapse, Vlado navrhuje poslednú dĺžku doprava kútikom a platňou. To najťažšie nakoniec! Je starší-nech je po jeho.

Opatrne, ale s prehľadom odlieza prelieza cca 30m, skúša traverz doprava, poprvé podruhé. Scéna sa mení, všetko je rozhádzané, Vlado letí a ja s vytreštenými očami hľadím, či som ten stand spravil dobre. Vytŕha 2-3 istenia ostáva visieť v čoku. Kľaje fučí. Spúšťam ho k sebe. Zatiaľ len fučí, ale výraz jeho tváre je ako návesť, že : teraz to pride.

“Laco, pri páde som trafil nohamy policu a asi mám jednu zlomenú. Chybaná diagnóza. Zlomené su obe. Príde to nevyhnutné: prezúvame lezky a obúvam ho do duplexov (dvojvrstvové vibramy, niečo ako lyžiarky). Ručí, kľaje, ja tiež. Spúšťam ho na snehové pole, tam vykonáme obhliadku škôd. Lekárnička veru na takúto galibu nestačí, tak Vlado si to užíva. Sťahujem laná, teda chcem ich stiahnuť,,,,Sekli sa a mne neostáva nič iné, len nasadiť šplhače a šplhať po jednom konci, bez istoty ako ten druhý drží….lebo už ho nevidím. Veci-laná zrovnám, vrátim sa k Vladkovi a….Pokročilá doba velí, že núdzivý bivak (spánok v prírode-pod širákom), bude tu na polici zo snehom.

Vysielačkou oznamujeme náš stav a polohu a varíme. No snažíme sa variť, medzi zúfalstvom, kľaním a Vladovím ručaním. Nohy puchnú do sloních rozmerov, až mu praskne na topani šnorka. Ručí on, kľajem ja a tak prežijeme tú zázračnú noc z .2 na 3 . Augusta 1989. Nezúfame, len chladne zvažujeme naše možnosti. Pod name je cca 500m, skál, miestana horská služba nás dole nedá tak sa ráno rozhodujeme zostúpiť zlaňovaním. Ono sa to ľahšie vymyslí, ako realizuje. Obe nohy zlomené tesne nad kotníkom, základ slušnej bolesti.

O kvalite zlaňovacích stanovíšť nepochybujem, lebo iné nebudú. Vlado ručí, ja kľajem a tak v tejto kakofónii strácame výšku. V 13. zlaňáku stretáme záchranárov. Dostávame jest a morfium.To druhé je lepšie. Od teraz sa o Vlada starajú oni, o nich sa musím postarať ja, bo chlopi nevedia vytvoriť zlaňák. Spúšťame sa na kúžel, kde na nás čaká lekárka Irina, viac záchranárov a mula na transport. Vlado je profesionálne ošetrený, napichaný ďaľšími zakázanými látkami, morfín, kodein. Naložia ho na mula a ideme dole….

Smutný zostup

Srandovný pohľad. Jeho nohy v dlahách trčia do strán a tak zavadia o všetko, čo je pri chodníku… Myslíme si, že viac bolesti už nebude. Bude, keď sa cez vysielačku dozvieme, že Náčelník zahynul 2.8 na Mirali. Pokorne a v bolesti zostupujeme do zakl. tábora, kde je Vladovi dopriata super starostlivosť. Pátranie po Náčelnikovy pokračuje celý 3. August a nájdu jeho telo 4. Naložia nás spolu do UAZ-u a čaká nás cca 8 hodín jazdy do Samarkandu.

Smutná cesta domov

Vlado sedí vpredu, Ferko Piaček, a ja sedíme s Náčelnikom vzadu. Tada Náčelník leží a ja sedím na tej kôpke, čo ostala z môjho kamaráda. Smutný transport.

V približne osemsto tisícovom meste je jedna nemocnica, ktorej patológia príjma až ráno. To že telo už cítiť, bo teplo vykonáva svoje , je v danej chvíľke pre zriadenca nepodstatné. Svinský úsmev na jeho tvári vykúzli 10 rublovka=cca 5 fliaš vodky. Ďaľších 50 rublov platím druhému, aby pripravil, umyl a obliekol Náčelníka, nakoľko ja nato nemám gule.

Presúvame sa na úrazovku a zároveň cestujeme v čase. Toľko biedy a špiny…Rontgen odhalí zlomeninu aj ďalšej kosti. Vlado dostáva morfium, ja nič. Zložíme sa v medzinárodnom tábore, kde je o nás super postarané. Turecké záchody robia Vladovi problem, tak vyrazím zo stoličky dno a máme to. Sú situácie, kedy je intimita tabu.

Včasne ráno ideme po ostatky Náčelníka. Tu sa dozvedáme ďaľšie špesiálnosti východu. Doneste si truhlu. Tú kúpime u miestneho stolára. Akurát , že tí Aziati sú tak Náčelnikovi po prsia. Ako dostať 185 cm chlapa do 160cm truhly tento problem s Ferkom vyriešime. Ako? My vieme.

Vzdáme Náčelnikovy poslednú poctu a ideme  aj s týmto nie moc milým balíkom zháňať klampiara. Vladkovi sa ozvali pri všetkej tej smole zuby. Idme na kliniku a cestujeme v čase. Lekár jednou ihlou ošetruje asi tak 15 pacientov v rade. Keď to Vlado vidí stane a chce odísť. Zabudne, že má nohy v sádre a chôdzu vprdeli. Padá, ja kľajem Vlado vzdichá. Zub je vonku. Ferko vybavuje mimoriadny odlet.

Let je večer okolo 20 hod. Ferko ostáva , Vladko, Náčelník a ja ideme. Smer Moskva. Prílet na Domodedovo niekedy nad ránom. Presun cez Moskvu na druhé letisko. Vladka prenášam do taxíka a dohadujeme sa, že sa stretneme pod tabuľou príletov. Kedy a ako to vtedy netuším. Neriešime ani, ako sa Vlado dostane na bod stretu. Vybavujem, za slušný úplatok, prevoz ostatkov-vážilo to viac ako 160 kg cez mesto, bez otázok a odpovedí. Ďalší úplatok v cargo Vnukova-2. Poznačím si tú našu, bo už sú tam dáke rovnaké bedne. Čo je vnich je zrejmé…Nemám povolenie na prevoz ostatkov, nemám prachy už ani na vodku, nieto na nadváhu, nemáme miesto v lietadle. Mám odhodlanie a Vlada.

Prvé vybavujem na Českosl. aerolinkách miesto v lietadle,,, posielajú ma rovno za kapitánom lietadla. Neviem ako, ale zariadi to. Akurát musím zaplatiť nadváhu a mať povolenie na prevoz ostatkov Náčelníka.

Druhé kolo. Vlada som zabudol na WC, kde statočne čakal cca 2 hod. Zabezpečujem mu vozík pre invalidov a idem na colnicu.

Tretí krok. Colnica.  Plno šikmookých, rev a krik. Deriem sa k dežurnej, ktorá sa správa ako Dežurnaja. Kričí vrieska. Ja jej s neuveriteľným kľudom položím otázku,,,,, “prečo po mne kričíš ako krava?” Ona sa dosť ostro na mňa osopí čo som jej to povedal, tak jej to preložím s tým najsprostejším úškľabkom aký viem. A už ma šikuje k velitelovi. Tu si repliku na jej príkaz zopakujem a vysvetlujem, čo mám na letisku-Vladka a čo mám v cargo_Náčelníka… Velitel chce dať telo previesť na dáku kontrolu, načo mu oznámim, že nie súdruh komandir, nie nemám čas, Vladko má prednosť a let máme za cca 4 hod. Ja viem kde tá truhla je. Vy ju budete musieť hľadať. Zápis o uložení, žiadna stopa nevedie od nikoho-nikam. Ešte sa chvíľu bavím s tým príslušníkom KGB o Prahe a v jednej chvíľke, len tak bez mihnutia oka buchne pečiatku o preclení na pitevný protokol. Dežurná ma v úcte vyvádza von, odtláča žltých a dostávam sa už do medzinárodného priestoru…Dákou chodbičkou sa vrátim pre Vlada a tou istou cestou ho prevážam na medz. pôdu.

Štvrté kolo-konzulát, žiadosť o podporu a finančnú pomoc. Konzul, alebo čo to bolo za arogantné prasiatko sa tvári, že on veru 300 rublov na zaplatenie nadváhy nemá, že jeho úrad takéto veci nerieší…Nezaberú ani argumenty, že stačí záruka konzula, že to potom na Slovensku uhradíme…Že v socialistickom Československu nemôže občan zmiznúť, len tak….Tresknem dverami a spúšťam hlavu do dlaní. Tesne pred cieľom som narazil na ľudské hovno….Moju nemilú situáciu zachránil vojenský pridelenec, ktorý potebný telefonát zariadil. Som mu neskutočne vďačný. Vybieham pred konzulát, stopujem prvé taxi a núkam šoférovi 3-násobok ceny, ak stihneme odlet . Adrenalín z tej jazdy ma napumpuje…

Beriem Vladkana chrbát a posledné kroky na cudzej pôde. V lietadle nás privýta osobne kapitán, a ospravedlní sa za personal, že nie je schopný vyniesť môjho kamaráta hore schodíkmi. Drobnosť odpoviem, sadáme si a…. plačeme obaja.

Epilóg. V Blave sa rozdelujeme, každý po svojej osi. Ja vlakom, Vladka čaká manželka Gaja, ktorá je v 9. mesiaci tehotenstva. Oprava defeku dvoma osobami, kde jedna je v pokročilom štádiu tehotenstva a druhá sa pohybuje len posedávaním musí byť pre pozorovateľa komická.

Po tejto príhode mi lezenie  nehralo prim. Odstupom času chcem poďakovať zúčastnením, za trpezlivosť a toleranciu. Po 4 rokoch som sa ktomuto krásnemu športu vrátil…

Laco Makay ml.

Profil lezcov:

LACo Makay ml. – horolezec od 1979 viac ako 40 prvovýstupov v oblasti Manínov, viac ako 200 výstupov v Tatrách, výstupy na Kakukaze, Pamíre v Alpách, Fanských horách,Dolomitoch. Viac zväzových ocenení za výstupy v stredných horách.

 Vlado Zboja  – horský vodka UIAGM, množstvo   prvovýstupov v Tatrách, niekoľko 8 000 a 7 000 v Himalájach, liezol na všetkých kontinentoch, na každý vršok, čo má pre horolezcov význam, cestovateľ, záchranár, Chlap