Čo ti poviem, aktuálne máme za sebou zlaté výročie nášho spoločného chodenia po horách (rozumej viac ako 50 rokov). Spísať všetky naše zážitky a dobrodružstvá by už vydalo aj na knihu, takže zhustiť to do jedného článku bude fuška.

Začali sme niekedy v 1972 a postupne sme zvyšovali latku náročnosti a adrenalínu. Zlaté výročie spoločného lezenia bude v roku 2027 – dúfam, ak boh dá.

Naše prvé výlety boli na Manín a jeho východnú skalnatú časť, potom ďalej smerom na Bukovinu – my sme to volali Machu Pichu, vzhľadom na to ako to z diaľky vypadalo.

V 1973 už aj jednodňové výlety na Strážov peši tam a späť viac ako 50km, resp. na skaly v Podskalí.

Naša túžba po zážitkoch bola ovplyvnená J. Foglarom a jeho komixom Rýchle Šípy a Stínadla sa búria, knihou Chlapci od Bobrej rieky, ktoré sme vedeli z časti naspamäť a preto sme si založili vlastný klub, kde sme boli 3. Ale chodili sme po horách vlastne len my dvaja s občasným doprovodom Jožovho brata resp. ďalšieho člena klubu Peťa B. nazývaného Gringo. Z času na čas sme naše dobrodružstvá zaznamenali do občasníku Tam-Tam, čo mal byť klubový časopis ktorý sme vydávali podľa toho, ako sa nám chcelo a dodnes asi je u Jozefa alebo Peťa.

Keďže turistika sa nám s pribúdajúcimi hormónmi začala zdať málo, tak sme začali od cca 1975 objavovať jaskyne jednak v oblasti Manínov a aj na Strážove.

Preliezli sme každú dieru, ktorú sme našli až sme prišli ku priepasti v Malom Maníne a tu sme zistili, že sa tam len tak nedostaneme, tak sme si doniesli šnúru na vešanie prádla, motorkársku prilbu a kožený opasok na naviazanie a chceli sem sa tam spustiť. Jozef ako prvý, pretože bol vždy aspoň o 15-20kg ľahší ako ja. Akonáhle sa dostal cez hranu priepasti, šnúra sa začala samozrejme predierať o skalu a strapkať sa, takže sme chválabohu pochopili, že takto asi nie a vytiahol som Jozefa naspäť na povrch. A ako sme sedeli pri priepasti a pozerali na Pekelnú stenu oproti nám, videli sme tam horolezcov (myslím že to boli Jaro s Hjustonom aj keď nie som si istý) a povedali sme si, že také horolezecké lano by sa nám hodilo aj na chodenie do jaskýň.

Nejako sme na to lano naškriabali tých 200 Kčs, ktoré to stálo a začali sme sa zaujímať aj o lezenie. Z knižnice sme si naveky “vypožičali” knihu Základy horolezectví a naštudovali sme si teóriu lezenia a istenia sa v skale. Problém bol, že sme nemali skoby, karabíny a nič iné okrem lana. Prvé experimenty s vlastnoručne vyrobenými vklínencani z drevenej bedničky sme mali v komínoch na Podskalských zlepencoch, kde sme pochopili, že takto to nepô a začali uvažovať o tom, že vyhľadáme tých horolezcov a skúsime to v klube. Tak sme nejako narazili na partiu chalanov v Úžine na Černokňažníkovi cca v 1977. Tu sme dostali základné školenie ako sa naviazať priamo na lano dračou smyčkou, istiť cez plece a pome ho liezť prvé cesty Bystrické Baby a Cesta stredom, to bol náš začiatok lezenia. Tu sme videli ako vypadá naozajstný vercajch, ktorý však nebolo nikde dostať. Keďže náš záujem neopadal a prežili sme naše prvé pokusy o prvovýstupy  a voľné pády na zem na Býkoch (to je vedľa Zlatej ak by niekto nevedel, vtedy tam nebolo nič vylezené), tak sme sa stretávali v Úžine každý víkend hlavne Pištom Holkom, Vahanom, Zlaticou ale aj ďalšími chalanmi a zaúčali sa do tajov lezenia a istenia sa.

Do oddielu sme oficiálne vstúpili myslím v r.1978. Chalani sa nad nami zľutovali a darovali nám cca 10 železných karabín, slučky sme si narezali z lana a keďže starší borci už mali úväzky zo západu, tak sme to okopčili a vyrobili si z lana prvé hrudné úväzky (na fotkách ich je vidieť).

Zaobstarali sme si podlepené kopačky od Šimečkovho otca a začali pritvrdzovať muziku. Pravidelným traverzovaním v Úžine a lezením na Gotike, Pekelnej, Stráži, Slnečných stenách, Kostolci, Bosmanoch sme sa prepracovali k prvému výjazdu do Tatier počas zrazu Jamesu 1978 na Popradskom plese – vtedy sme spali v stanoch na táborisku, ktoré tam bolo. Prvá cesta, napriek nevalnému počasiu, bol komín na Volovec Mengusovský s Hošalom za 2-3.

Tu Hošala usúdil vzhľadom na štýl akým sme to liezli, že máme na to aby sme to skúsili samostatne a prvá naša samostatná cesta v Tatroch bol južný pilier na Voliu vežu.

Nasledujúce roky sme sa posúvali ďalej, liezli aj samostatne v Úžine, Fero nás zobral aj do vážnejších prvovýstupov v Kostelci a na Slnečných stenách a dali sme si ušiť prvé sedačky z autopopruhov, myslím tiež u Šimečkovho otca, ktorý robil v oprave obuvi na Lánskej a vedel od ostatných chalanov a svojich synov ako to ušiť. V 1979 sme vycestovali spolu do Berlína s úmyslom nakúpiť si duralové karabínky DDR a benzínové variče Juwel, ale bolo z toho veľké nič, lebo v tom jedinom horolezeckom obchode v Berlíne akurát nič nemali, tak sme prespali bez spacákov v priekope pri berlínskej ZOO za revu levov a na druhý deň išli späť.

Myslím, že v r.1979 sme sa rozhodli, že ideme do Tatier samostatne na týždeň (mali sme zopár skôb, železné karabínky, nejaké vklinence vyrobené vo fabrike a lanovice slučky a naše 40m tvrdé lano, kladivá klasické zámočnícke s prevrtanou rúčkou na šnúrku) a zavítali sme do Malej studenej doliny, kde sme pod kameňom strávili celý týždeň, varili na liehovom variči a liezli cesty, o ktorých nám chalani hovorili resp. sme o nich čítali v Jamesáku. A tak sme vyliezli Hokejku na Lomničák, Diretisimu na Prostredný hrot, Pravé vhĺbenie na Prostredný hrot, Diretku na Malú žltú stenu. Vzhľadom na to, že sme mali málo karabín, tak sme priamo do skôb viazali lanové smyčky na predĺženie a potom sme zapli jednu karabínu, čo bola dosť makačka. Keď sme tento zoznam ciest odovzdali na schôdzi, tak sme boli doje…aní pod čiernu zem, ako sme si to mohli dovoliť ísť sami do takých ciest. Ale niektorí chalani nám potichu nenápadne pogratulovali a povzbudili nás.

V týchto rokoch bolo dobrým zvykom každý rok chodiť na piesky prvý májový týždeň a tak sme sa zúčastnili aj týchto výjazdov do Příhraz na Sedmihorky atd. A spoznali sme pražských lezcov a naučili sa ako sa vybáť pri lezení na trenie na “osolených” pieskoch. Tu nás zaúčal do pieskarskeho lezenia hlavne Fero.

Samozrejme, že sme sem-tam dostali od skaly aj preplesk vzhľadom na drzosť s akou sme sa pokúšali liezť. A tak Jozef absolvoval svoj prvý pád do lana, len s hrudným úväzkom bez sedačky na Černokňažníku v ceste cez previs a ja som si zalietal z Bažantov až na zem rovno z previsu, vzhľadom na to že sme ešte nemali vklínence a založil som len uzol do škáry, ktorý moc toho nevydržal. V ten deň sme na chate oslavovali moje druhé narodeniny.

Veľa zábavy sme si užili aj počas pravidelných manínskych zrazov v októbri, ktoré vtedy bývali od piatka do nedele. V piatok sme my mladí zobáci chystali drevo, večer “prijímali pod obojím” :), sobota nedeľa sa liezlo.

Medzičasom sa do oddielu pridalo viac mladých chalanov a báb a naša partia sa poriadne rozrástla a na spoločných akciách bolo poriadne veselo. Keďže obidvaja sme boli fanúšikmi country hudby a naučili sme sa hrať na gitaru a Jozef na banjo, tak sme naše prirodzené hudobné talenty predvádzali na všetkých zrazoch a živánskych.

Pribudlo lezenie v zime v Tatrách v letných vibramoch značky poprad, zdedených mačkách a s čakanom vyrobeným v strojárňach. Postupne sme si dali vyrobiť aj rámovky mačky a zo západu nám chalani doniesli aj Koflachy vibramy. Oblečenia a spacáky sme si šili sami, alebo u Pištu. Vtedy sme však v zime liezli so staršími chalanmi aby sme sa čo-to naučili a nerobili somariny.

Hitom vtedajšieho obdobia bolo lezenie na triedy, ktoré nás síce posunulo kondične a v znalosti tatranského miestopisu, ale lezecky nám to moc nedalo. Zimné aj letné 1-týždňové sústredenia boli pravidelne každý rok a bývalo tam 15 – 20 ľudí bežne.

Po roku 1980 som odišiel na lesnícku školu do Zvolena a Jozef sa musel preorientovať na iných spolulezcov, pretože som bol väčšinu času preč. Tak liezol hlavne s Dagom, Ivanom Brzým a neustále sa zlepšoval a zdokonaľoval sa. Začalo jeho obdobie výjazdov do Kaukazu spolu s reprezentáciou, kde vyliezli parádne cesty na Donguz Orun  s Jarom a Janom, Ščúrovského štít v zime s Lacom a Jurom (výstup roku v horách )a iné,.Myslím, že toto bolo obdobie jeho maximálnej výkonnosti a vyliezol aj veľa prvovýstupov v Úžine (Vlna, Deravá, Slnečné) a na Priedhorí (Zlatá atď.), ktoré sú dodnes ťažké a treba v nich vedieť liezť a mať dobrý morál, pokiaľ neboli medzičasom doistené.

Keď som bol počas víkendov v Bystrici, tak sme vyliezli v Kostolci spoločne Vysoké napätie, čo bola jedna z našich spoločných prvotín na skalkách.

Po škole a vojne som sa presťahoval za robotou do Žiliny, oženil sa a ako to býva, prioritu dostali u mňa iné veci ako lezenie a dal som si pauzu od lezenia na 20 rokov, hlavne preto, že celý týždeň som býval v lese počas sezóny a cez víkendy už mi lezenie moc nechutilo. V tomto období sme robili občasné spoločné stanovačky a grilovačky a výlety na Strážov.

No a v r.2006 pri jednom víkende na chalupe u Jozefa ma zobral, že poď ukážem ti skalu, na ktorej by som chcel urobiť nejaké cesty. Tak sme išli ku terajším Veterným baštám/vežiam a popri obzeraní sme vyliezli trávnatý a šípmi zarastený komín vedľa hrany a vyrobili prvý štand. Jozef tam začal chodiť častejšie a cez víkendy som mu chodil pomáhať čistiť a istiť ho pri prelezoch. A tak začala druhá etapa nášho spoločného podnikania na skalách a v horách. To som si vtedy vravel, že aj tak už nebudem nikdy nejako liezť, ale však to skúsim a Jožo ma pravidelne školil o nových technikách a metódach tréningu popri hraní na jeho chalupe, čistení skál a občasnom občerstvení :). Po dokončení ciest na Veterných asi cca 3-4 roky, sme sa posunuli na Fernet Arénu, potom Mlynište, Zabudnutá, Kostelecká úžina, Ďurďové a Hjuston aréna a kaje-taje. Je to kopa roboty, zjedeného prachu a trávy, lepenia a preliezania.

Pridali sa aj nejaké výlety na piesky , ktoré nám v súčasnosti akosi upadajú do zabudnutia a už tam chodia len silné individuality.

No a logicky keďže Dago už nebol a ostatný chalani stárli na rozdiel od nás, tak ma zavolal aj do Tatier, Dolomitov a začala nová éra lezenia aj vo väčších horách.

Postupne začalo aj spoločné zimné lezenie, ktoré má Jozef hádam ešte radšej ako lezenie na skale. Keďže pre Joža lezenie ciest ľahších ako 5+ nemá zmysel, tak sme sa väčšinou zliepali v ťažších cestách či už v Dolomitoch alebo v Tatrách – zima, leto.

K tomu sme pridali skialpinistické túry a prešli hádam všetky kopce v Roháčoch, Západných Tatrách, Nízkych Tatrách a Fatrách.

Dobrým zvykom bývalo v oddieli chodiť koncom leta do väčších hôr – napr. Dolomity, čo akosi zaniklo a celkom mi to chýba. Postupne nám tiež miznú aj účastníci zrazov Jamesu v Tatrách a už nás tam chodí len hŕstka. A to nehovorím o zimných sústredeniach, ktoré tiež bývali hojne obsadené a teraz sa tam prihlási sotva 5 ľudí.

Zdá sa, že lezenie v horách a nehovorím o ľadovcových horách nám akosi v oddieli stratilo drajv. Chvála bohu za dvoch mladých mohykánov Adama a Tomáša, ktorí držia lajnu v oddieli a možno namotivujú ďalších, ktorí ešte len skúšajú liezť. Ale 2 z 200 je dosť málo podľa mňa, veď kedysi to bolo 20 z 80.

Na záver by som Jozefovi len poďakoval za to, že je a za to, že ma pritiahol naspäť k lezeniu a naučil nové veci. Vďaka nemu sa cez víkendy nenudím, spoznávam nové hory, chodím po miestach, o ktorých som predtým len čítal a nemyslel si , že ich niekedy uvidím a zažijem osobne. Želám mu ešte veľa sily a vytrvalosti pri lezení, robení nových ciest a samozrejme veľa šťastia, lebo bez toho to v horách zvyčajne skončí zle.

Marian Plessel