Dana som stretol prvý krát 1. septembra 1982 a odvtedy sme sa stretávali temer denne dlhé roky. Áno, chodili sme spolu do školy, od základnej. Spočiatku ako len spolužiaci, no čochvíľa ako dobrí kamaráti. Mali sme podobné záujmy, názory. Bavil nás pohyb, mali sme radi šport. Pri futbale dostal aj prezývku „Mexico“. Závodne hrával basketbal. Na 5-ke sa v tých časoch na telesnej hrával hlavne basketbal. Telocvikár bol nadšenec, po poobediach organizoval celoškolský turnaj medzi triedami. Spomedzi šiestakov sme postúpili a narazili na starších, tušim siedmakov. Problém bol, že sme sa poobede zišli len štyria. Telocvikár nás odhováral, že sú starší, je ich viac, aby sme to odložili. No my sme veľmi chceli hrať. Napokon sme vyhrali. Najtesnejším možným rozdielom 1:0. V basketbale! Dano premenil jednu 6-ku, a stal sa hviezdou. Patrične si to užíval.
Stužková
Potom sme objavili lezenie, alebo sme si to aspoň mysleli. Doma v knižnici som našiel knihu od Miša Orolína „Strmé cesty k Himalájam“, a doslova som ju hltal. Na Helene sa práve staval Rozkvet a pod paneláky sa bagrovali obrovské jamy, hlboké snáď 5 metrov. Bolo vzrúšo v najnižšom mieste do nich skočiť, alebo zliezť, a potom sa dostať von. Skôr len symbolicky okolo pása uviazaný kúsok starého konopného lana, či šnúry, čo otec používal pri orezávaní stromov, by nás sotva zachránil. Dano to priviedol do dokonalosti. Do každej ruky aspoň 200-ku klinec, ktorý sa dal zabodnúť do ílovitej zeme, a hneď sme liezli ako s cepínmi.
K skutočnému lezeniu sme pričuchli až na priemyslovke. Boli sme štyria spolužiaci. Nervózne sme vyčkali koniec vyučovania, sadli na bicykle a šup do Užiny. Jedine Pato mal Babettu a bol za kráľa. Dano zbožňoval Kávenky. Dokázal ich donekonečna rozliepať. Zjedol odlepenú oplátku, potom samostatne vrstvu plnky, a odlepil ďalšiu oplátku. Radšej ako Kávenky mal snáď len Patovu Babettu. Vždy žobronil aby sa mohol aspoň nachvíľu povoziť. Keď Pata obmäkčil, vymenil Kávenku za 5 minút jazdy na Babettke po Manínskej Úžine. My sme už často vybaľovali ruksaky pod skalou a z Užiny sa ešte ozývala Babetta.
Lezecké začiatky na černokňažníku
Začiatky boli veselé a divoké. O lezení sme nevedeli nič. Len staré tepláky, cvičky a snažili sme sa odlepiť od zeme. Až neskôr, postupne prišli zrezané kopačky, sedačka, prvé lano, prvé lezečky. S tým sme si už trúfli aj na prvé odistené cesty.
Niekde na Hornej Gotickej raz liezol Dano ako prvý a Kajo ho istil. Odliezol od istenia a kým stihol zapnúť ďalšie, vypadol. Zletel vari 5 – 6 metrov, a Kaja vytiahol dobrý meter hore. Dano ostal visieť dole hlavou, snáď ½ metra nad veľkým špicatým kameňom na zemi. Hľadeli sme všetci v nemom úžase, až kým sa Dano pokojne neopýtal: „Dáte ma dole, či ostaneme takto?“ Boli to krásne časy.
Po skončení priemyslovky sa naše cesty trochu rozišli. Ja som pokračoval v škole, liezol len príležitostne. Zato Dano sa venoval lezeniu naplno. Mal zmysel pre humor. Napísal doma na stôl odkaz: „Idem tam kde zapadá Slnko…“, a odišiel liezť do Francúzska. Občas sme si ešte spolu zaliezli, no dotiahol lezenie na neporovnateľne lepšiu úroveň ako ja.
Popradské pleso deň pred úrazom na Ošarpancoch. Miro Stoličný, Fero Kopecký Ciťo a Dago
Keď mal v lete 1992 úraz na Ošarpancoch, bol som zhodou okolnosti tiež v Tatrách. O úraze som sa dozvedel od horského vodcu na Gerlachu. Vraj niekto z Považskej spadol na Ošarpancoch, a bral ho vrtuľník. Meno nevedel. Poznáte to keď máte takú zlú predtuchu. Počas horolezeckého týždňa liezlo v Tatrách veľa ľudí z Považskej, no mňa hneď napadlo, len aby to nebol Dano. Pri tom nešťastí mal aj trochu šťastia a vyviazol „len“ s vážnym úrazom nohy. O lete vrtuľníkom, keď sa otvorilo Lúčne sedlo do Popradskej kotliny, dokázal rozprávať tak pútavo, že sme mu ho normálne závideli.
Úraz ho trochu pribrzdil, no ani tak sa lezeniu venovať neprestal. Spísal a skreslil niekoľko jedinečných horolezeckých sprievodcov zo skál v našom blízkom okolí, i z celého Slovenska.
V auguste 2002 sme sa stretli náhodne na bicykloch, na ceste kúsok nad Považskou Teplou. Ja som šliapal do Užiny, on sa z nej už vracal. „Ahoj, ako sa máš, dlho sme sa nevideli, kam ideš? Máš pekný bicykel. Aj ja si chcem kúpiť. Poradíš mi?“ „Jasné“ odpovedal som. Ešte pár viet a rozišli sme sa. Dano sa ponáhľal dole, už kamsi meškal, ja hore aby som ešte čo to v Užine do tmy stihol.
Keby sme boli vedeli, že je to naposledy…Potom už len tá smutná správa 12. septembra 2002. Niekto spadol v Manínskej Užine. A zase tá zlá predtucha. A zase sa naplnila. Bohužiaľ, tentoraz už Dana šťastie nadobro opustilo. Mal tridsať a čochvíľa tomu bude neuveriteľných dvadsať rokov. V tychto dňoch by sa dožil 50-ky.
Juraj Senko – spolužiak, kamarát a spolulezec